Informácie o epidemiách v obci, sú opisom z Diplomovej práce Adriána Lančariča s názvom: Dejiny obce Borová od začiatku 19. storočia do roku 1918.
Epidémie v obci
Podľa župnej monografie zasiahol v roku 1811 obec mor, na ktorý vraj zomrela veľká časť obyvateľstva. Oveľa pravdepodobnejšie je, že mor zasiahol obec už v roku 1810. V matrike je zapísaných 39 pochovaných v tomto roku, čo sa vymyká priemeru. Keďže v tomto čase nezapisoval kňaz do matriky zomrelých príčinu úmrtia, nevieme presne určiť počet obyvateľov, ktorí podľahli tomuto moru a ktorí zomreli na inú chorobu, či prirodzene. V roku 1831 sa objavila na našom území nová neznáma choroba – cholera, ktorej pravlasťou bola India a východný Pakistan. Do strednej Európy sa dostala vďaka ruským vojskám verbovaným v Ázii na boj proti poľským povstalcom. Inkubačná doba ochorenia trvala 10 až 12 dní. Charakteristickými príznakmi cholery boli zovreté pery s previsnutými kútikmi smerom nadol, vyschnutá a nepružná pokožka na tvári a po celom tele, nepravidelný pulz, časté krvavé hnačky, zvracanie, pokles teploty a hlboko vpadnuté oči chorého. Neznalosť pôvodu ochorenia znemožňovala efektívne liečenie. Púšťanie žilou, či podávanie prostriedkov na dávenie, zdravotný stav ešte viac zhoršovalo. Už v polovici júna 1831 sa vyskytli prvé prípady ochorenia v severovýchodnom Uhorsku. Ako preventívne opatrenia odporúčali lekári časté umývanie rúk, vyplachovanie úst octom a umývanie tváre chlórovým vápnom. Nakazených liečili hlavne bizmutom, chloridom ortuťnatým či kamilkovým olejom. Pochopiteľne, medzi prostým vidieckym obyvateľstvom prevládalo ľudové liečiteľstvo, ako napríklad pitie veľkého množstva studenej vody alebo šľahanie chorého žihľavou. Keďže nebolo účinného lieku, ľudia pili alkohol a modlili sa. Kostoly v tomto čase boli zatvorené, aby sa epidémia nešírila. Ako účinné opatrenie sa osvedčilo dodržiavať osobnú hygienu, čistotu príbytkov, izoláciu chorých, časté vetranie a výdatné stravovanie. V dôsledku straty vody z tela bolo nevyhnutné nahradzovanie tekutín do organizmu.
9. júla 1831 zomrel v Dlhej žobrák, ktorý vykazoval príznaky cholery a už v druhej polovici augusta začali v matrike farnosti Dlhá zápisy o úmrtí na choleru. Cholerovej epidémii v Borovej podľahlo v priebehu dvanástich dní od 4. do 16. septembra 18 obyvateľov.
Tabuľka č. 5 Zoznam obetí cholery z roku 1831
Meno Dátum úmrtia Vek Stav/povolanie
Eva Tupíková 4. september 1831 57 rokov manželka roľníka Pavla
Ilena Jelačičová 4. september 1831 28 rokov manželka roľníka Antona
Ján Nemček 4. september 1831 63 rokov želiar
Mária Šidlíková 5. september 1831 55 rokov manželka roľníka Martina
Ján Dúbravec 5. september 1831 42 rokov roľník
Juraj Jurišič 5. september 1831 71 rokov roľník
Mária Tomašovičová 5. september 1831 73 rokov Vdova
Ilena Jurišičová 5. september 1831 67 rokov vdova po roľníkovi Jurajovi
Jozef Kopún 6. september 1831 57 rokov želiar
Pavol Horváth 7. september 1831 60 rokov richtár
Jozef Čeles 7. september 1831 57 rokov želiar
Ružena Dúbravcová 9. september 1831 24 rokov manželka roľníka Pavla
Vencel Leškovský 9. september 1831 51 rokov žobrák z Modry
Pavol Doboš 9. september 1831 23 rokov syn roľníka Štefana
Michal Dúbravec 10.september 1831 60 rokov roľník
Štefan Tomašovič 10. september 1831 40 rokov roľník
Andrej Matej 12. september 1831 56 rokov kováč
Anna Tomašovičová 16. september 1831 12 rokov dcéra roľníka Štefana
Ľudí, ktorí zomreli na choleru, zvykli pochovávať v noci, bez zvonenia a bez prítomnosti kňaza či príbuzných do hrobov na osobitne určených miestach. Telá posypali vápnom a pochovali hlboko do zeme. Šaty a periny mŕtveho spálili a popol zakopali do zeme. V priebehu nasledujúcich desaťročí sa Uhorskom prehnali viaceré vlny cholery, a to v rokoch 1849, 1855, 1866 a 1873. V roku 1855 tejto chorobe podľahla 11. októbra Ružena Jelemenská, rodená Vidová, manželka želiara Jána vo veku 67 rokov. Oveľa smutnejšia však bola jeseň roku 1866, kedy zomrelo v Borovej na choleru 21 obyvateľov.
Tabuľka č. 6 Zoznam obetí cholery z roku 1866
Meno Dátum úmrtia Vek Stav/povolanie
Štefan Kočnár 25. september 1866 30 rokov sluha z Dolian
Katarína Izakovičová 2. október 1866 54 rokov manželka želiara Jána
Peter Heriban 2. október 1866 6 rokov syn Antona Heribana
Štefan Braniša 3. október 1866 29 rokov syn roľníka Juraja
Alžbeta Izakovičová 3. október 1866 5 rokov dcéra roľníka Pavla
Katarína Hájičková 4. október 1866 72 rokov manželka Jozefa Hájička
Jána Palkovič 4. október 1866 63 rokov želiar
Anton Heriban 4. október 1866 41 rokov roľník
Ján Sýkora 5. október 1866 28 rokov roľník
Anna Tomašovičová 5. október 1866 64 rokov manželka roľníka Jozefa
Pavol Izakovič 6. október 1866 32 rokov roľník
Anna Horváthová 6. október 1866 61 rokov manželka žobráka Jozefa
Jozef Hájiček 7. október 1866 54 rokov želiar
Anna Popovičová 7. október 1866 62 rokov manželka želiara Jána
Jozef Hájiček 8. október 1866 68 rokov roľník
Ján Doboš 8. október 1866 50 rokov roľník
Alexander Fitoš 8. október 1866 5 rokov syn roľníka Andreja
Jozef Krajčovič 9. október 1866 45 rokov roľník
Rozália Fitošová 9. október 1866 6 mes. dcéra roľníka Andreja
Helena Branišová 14. október 1866 56 rokov manželka roľníka Juraja
Ján Braniša 17. október 1866 28 rokov syn roľníka Juraja
Posledným zomretým na choleru bol Eliáš Popovič, syn želiara Jána, ktorý podľahol chorobe 16. júla 1873 vo veku 10 rokov. Celkovo teda v priebehu 19. storočia zomrelo v Borovej na choleru 41 ľudí, z toho 22 mužov, 13 žien a šesť detí. Dvaja zomretí pochádzali z okolia.
Obete prvej svetovej vojny
Vyhlásenie vojny Srbsku Rakúsko-Uhorskom 28. júla 1914 zaskočilo slovenskú politickú reprezentáciu, ktorá oficiálne deklarovala politickú pasivitu, aby nemusela podporovať vojnové ciele monarchie. Veď protivníkmi, proti ktorým bojovali aj slovenskí vojaci, boli naši tradiční spojenci – Rusi, Srbi a neskôr aj Rumuni. Naopak, spojencami sa stali národy, ktoré predstavovali našich odvekých nepriateľov – Nemci, Turci. Pôvodný plán rýchlej vojny sa však zmenil na zákopovú a do konfliktu sa zapojili všetky mocnosti.
Vo vojne padli títo Borovčania:
Cyril Drozda (nar. 27. 12. 1875)
Ján Hájiček (nar. 21. 12. 1889)
Ján Hájiček ml. (nar. 1. 7. 1890)
Ján Jelemenský (nar. 16. 2. 1889)
František Šotník (nar. 30. 8. 1888)
Štefan Šotník (nar. 12. 12. 1890)
František Tomašovič (nar. 7. 1. 1886)
Ján Tomašovič (nezistený dátum narodenia)
František Vandák (nar. 12. 11. 1898).
Nezvestní vojaci, ktorých Krajský súd v Bratislave vyhlásil za mŕtvych:
Vít Dúbravec (nar. 14. 6. 1890 v Ružindole, bydlisko Borová), vyhlásený za mŕtveho bol 23. 7. 1925.
Pavol Jelemenský (nar. 24. 1. 1897), vyhlásený za mŕtveho bol 20. 1. 1926.
Ľudovít Popovič (nar. 12. 4. 1878 v Dlhej, bydlisko Borová), vyhlásený za mŕtveho 27. 4. 1925.117