Informácie o geograficko-topografickom opise obce a chotára, sú opisom z Diplomovej práce Adriána Lančariča s názvom: Dejiny obce Borová od začiatku 19. storočia do roku 1918.

Geograficko-topografický opis obce a chotára

Na základe rozličných kartografických prameňov vieme pomerne presne určiť prírodný či sídelný ráz krajiny a jeho premeny v priebehu storočí ovplyvnené činnosťou človeka. Mapy nám poskytujú možnosť vyčítať z nich podobu rôznych stavieb, cestnej siete alebo existenciu potokov a riek, zaznamenávajú historické názvy sídel a prírodných útvarov. Najvďačnejším prameňom z kartografie pre obdobie 19. a začiatok 20. storočia sú nepochybne mapy z druhého a tretieho vojenského mapovania a katastrálne mapy. Na základe ich analýzy a porovnania s poznatkami z archívnych prameňov sa pokúsime tieto informácie správne interpretovať.
Podoba zástavby a ulíc obce Borová podľa mapy z druhého vojenského mapovania predstavovala dve hlavné rovnobežné ulice, na juhovýchode zúžené, na severozápade mierne rozšírené, prepojené dvomi cestami, ktoré vytvárali v priestore medzi ulicami tri nepravidelné elipsovité časti, využívané ako záhrady a sady. Potvrdzuje to aj chotárna mapa Borovej z roku 1859. Sedliacke usadlosti postavené v severovýchodnej a juhozápadnej časti obce boli typického tvaru písmena „L“ s dvorom a záhradou, na ktorej konci (väčšinou) stáli drevené hospodárske budovy – maštaľ, chlievy a podobne. Jednoduché menšie želiarske domy stáli na úpätí svahu na „dolnom konci“ po ľavej strane ulice a v úpätí svahu strednej elipsovitej dolinky v severnej časti. Podobné domčeky nachádzame aj južne od kostola. V roku 1895 stálo v Borovej 61 domov a 29 hospodárskych budov, v roku 1906 70 domov a 31 hospodárskych objektov. Kostol minimálne do roku 1906 predstavoval najsevernejšiu stavbu. V obci sa nachádzala aj kaplnka sv. Urbana na „dolnom konci“ na miernom kopčeku za spomínanými menšími príbytkami, božia muka západne od kostola a kríž za obcou smerom na Doľany. Popri ceste smerom na Dlhú stál kríž, ktorý nie je v druhom vojenskom mapovaní zakreslený, pričom predošlé a nasledujúce mapovanie ho znázorňuje. Taktiež v tejto mape nie je zakreslený cintorín ani studne. Najskôr v roku 1895 bol osadený kríž na ceste smerom do Ružindola. Katastrálne a komasačné mapy sú pochopiteľne oveľa detailnejšie a zobrazujú nielen chotárne názvy, ale aj čísla a vymedzenie stavebných i poľnohospodárskych parciel. Taktiež presne určujú polohu všetkých objektov v obci, teda i štyri studne, ktoré sa na ostatných mapách nevyskytujú.
V druhej polovici 19. storočia boli rozdelené záhrady na sedem častí. Táto centrálna stredná časť medzi hlavnými ulicami bola výškovo nižšie položená, tvorila dolinu a rozdiel medzi najnižším a najvyšším bodom mohol dosahovať aj niekoľko metrov. Podľa vojenskej mapy sa za záhradami v severozápadnej časti nachádzali ovocné sady a až za nimi polia. Tieto plochy tvorili aj s poľami na opačnej strane intravilán. Rozsiahlejšie vinice sa nachádzali severne od prístupovej cesty do obce v smere od Ružindola, na chotárnej mape z roku 1859 sú už označené ako „Irtott-szőlők“ – čiže vyklčované. Pomenované boli ako Grefty dolné a Grefty horné. Lúky a pasienky sa nachádzali v okolí severných polí a pôvodných vinohradov (Novinky), v najvýchodnejšom cípe chotára (Lúčky), na južnom okraji obce (Vršek), na západnej strane chotára (Za výmoľom), kopírovali chotárnu hranicu s Doľanmi (Obecná Lúka) a zaberali súvislú plochu medzi obecnou lúkou a Tretím poľom (Nad Obecnú Lúku). Pôda zaberala najväčšiu časť chotára, polia niesli tieto názvy: Dolné pole, Druhé pole, Prostredné pole a Tretie pole. Jedinú nevyužitú časť tvoril úzky pás stromov (háj), ktorý bol zároveň sčasti hranicou medzi chotármi a jednotlivými poľami. Južný výbežok, kde sa stretal chotár Ružindola a Budmeríc, bol pomenovaný ako Alsó dűlő, teda v preklade dolný hon. V takýchto miestach sa zvykol otáčať pluh pri oraní. Neskôr za zaužívalo pomenovanie Celinky.
Obcou nepretekal pravdepodobne od prelomu storočí žiadny potok, no ešte v 80. rokoch 18. storočia pramenil juhozápadne od kostola. Prameň však vyschol a miesto vyvierania sa posunulo v smere Strednej doliny juhovýchodne, potok niesol a nesie doteraz názov podľa doliny. V najvýchodnejšom cípe chotára, vo Vinohradskej doline, pramenil nepomenovaný potok, ktorý sa spájal tesne za Ružindolom s potokom Ronava (Ronawa Bach), ktorý vyvieral severozápadne od Ružindola v chotári Suchej nad Parnou. Názov Ronava je odvodený od slovesa roniť – vylievať, vypúšťať po kvapkách. Keďže išlo o nížinný vodný tok, jeho intenzita bola menšia. Juhozápadne od obce pramenil potok Dolné Hrazy, dnes nazývaný podľa doliny – Zadná dolina. Všetky tieto potoky sa spájali a pokračovali ako ľavostranný prítok Gidry pod spoločným menom Ronava. Azda ešte jeden celkom západný nepomenovaný potok prameniaci medzi Borovou a Štefanovou, ktorý vyvieral na hranici chotárov, tiekol južne chotárom Štefanovej a vlieval sa pri Cíferi do Gidry. Existenciu potokov Stredná dolina a nepomenovaného východného potoka dokladá aj všeobecná mapa Uhorska od Jána Lipského (Mappa generalis regni Hungariae) z roku 1806, kde sú oba zobrazené. Chotárne (1859), katastrálne (1895, 1906) a konkretuálne mapy (1854) však potvrdzujú výskyt iba jediného potoka, ktorý pretekal popri severnej hranici chotára s Doľanmi. Je takmer isté, že pramene ostatných spomínaných potokov postupom času vysýchali a miesto ich vyvierania sa posúvalo južne, resp. v smere prúdu vody za hranicu chotára a zostávalo po nich často len vlhké koryto (výmoľ, jarok).
Nadmorská výška podľa výškových bodov zakreslených na mape tretieho vojenského mapovania z roku 1882 predstavovala najvyšší bod približne 250 m n. m. vo východnej časti chotára, v tzv. Prostrednom poli, a najnižší bod 206 m n. m. južne od prameňa potoka Dolné Hrazy (Zadná dolina). Stredná nadmorská výška obce bola 234 m n. m.
Číslovanie domov začínalo v západnej časti obce po ľavej strane od cesty z Ružindola a pokračovalo severne až po úroveň kostola, kde sa stáčalo na protiľahlú stranu v opačnom smere, kým dosiahlo úroveň začiatku číslovania a potom pokračovalo spätne stredom obce pomedzi tieto dve hlavné ulice.
Cestná sieť, v zmysle neudržiavaných a nespevnených ciest, bola značne rozvetvená. Hlavné ťahy predstavovali cesty do okolitých obcí, no nemožno túto dôležitosť opomenúť ani pri cestách využívaných na presun a prevoz pri poľnohospodárskych prácach. Severným smerom viedla cesta do Dlhej, severovýchodne popri vinohradoch sa obyvatelia presúvali do Suchej nad Parnou a Zvončína, juhovýchodná cesta smerovala na Ružindol, z juhu sa vlnila cesta priamo do Jablonca s odbočkou na Budmerice, popri nej existovali dve súbežné cesty taktiež do Budmeríc a odbočkou sa dalo dostať z juhu do Štefanovej, hoci kratšie to bolo od kostola smerom západne, no a napokon severozápadným smerom viedla cesta do Dolian a Častej. Takéto obecné cesty vo svojom chotári bola od roku 1890 povinná udržiavať obec na vlastné náklady. Zákon vymedzoval dva spôsoby, ktorými mohla obec cesty udržiavať a zveľaďovať. Prvou možnosťou bolo, že každý muž vo veku od 18 do 60 rokov, ak nevlastnil dom alebo záprah, musel raz ročne vykonať jednodňovú ručnú prácu, každý kto vlastnil jednoduchý nemurovaný dom musel robotovať najviac štyri dni do roka a majitelia murovaných prízemných domov šesť dní ročne. Obyvatelia, ktorí vlastnili ťažné zvieratá, museli za každé jedno zviera ročne odrobiť najviac dva dni so záprahom. Táto pracovná povinnosť mohla byť podľa určitej tarify nahradená peniazmi. Pochopiteľne, nielen nemajetní, či menej majetní, ale i ostatní obyvatelia sa snažili tejto povinnosti vyhýbať.