Informácie o vinohradnictve, sú opisom z Diplomovej práce Adriána Lančariča s názvom: Dejiny obce Borová od začiatku 19. storočia do roku 1918.

Výroba vína oproti základným odvetviam poľnohospodárskej výroby vykazovala určité špecifiká. Orientovala sa vo väčšine prípadov na trh a pestovateľom viniča stačil malý kúsok pôdy a to častokrát aj takej, ktorá nebola vhodná na pestovanie obilia. V Borovej však bola situácia taká, že obyvatelia sa popri roľníčení, ktoré bolo zdrojom ich obživy, venovali aj dorábaniu vína, ktoré pre trh určené nebolo. Obchodovaniu s vínom sa venovali najmä feudálne panstvá. Príjem z predaja vína bol dôležitým činiteľom v hospodárstve väčšiny panstiev a mohol dosahovať v niektorých prípadoch 70% až 80% celkových príjmov panstva. Vinohradníctvo si nevyžadovalo vlastniť dobytok, lúky ani pasienky a tak sa mu mohli venovať aj najchudobnejšie vrstvy obyvateľstva za predpokladu, že mali k dispozícii pôdu vhodnú na pestovanie viniča.
V Borovej sa pôvodné vinohrady nachádzali na ľavej strane potoka za domami a záhradami severovýchodným smerom, s chotárnymi názvami Grefty horné a Grefty dolné. Rozloha týchto častí chotára v roku 1846 bola 78 uhorských jutár a 987 štvorcových siah (34 ha). V priebehu 18. a začiatkom 19. storočia rozloha vinohradov narastala, tak napríklad v roku 1712 obrábali v obci 87 kopáčov viníc a v roku 1790 až 383 kopáčov. (Pozri mapu v prílohe A, na ktorej sú znázornené vinohrady) Ak porovnáme rozlohu v roku 1790 a 1846, predstavuje nárast približne o 330%. Vzhľadom na kvalitu vína mala Borovú vhodnú polohu, pretože leží na mierne členitom povrchu neďaleko juhovýchodných svahov Malých Karpát, ktoré sú vystavené intenzívnejšiemu slnečnému žiareniu. O vinohradníckom charaktere obce svedčí aj pečať Borovej z prelomu 16. a 17. storočia, v ktorej bol vyobrazený vinohradnícky nôž medzi dvomi strapcami hrozna. 

Práce vo vinohradoch, podobne ako na poliach si vyžadovali zodpovedný prístup a správne načasovanie jednotlivých prác. Rezať sa vinič začal vo februári a v marci, hneď po zrezaní sa vinohrad okopal približne do výšky 20-30 cm. Potom sa očistili hlavy viniča, odstránili sa zbytočné prúty a ak bolo treba, doplnili sa prázdne miesta novými koreňmi. Tieto práce bolo potrebné vykonať ešte pred kvitnutím. Jarné práce sa ukončili viazaním viniča. Po odkvitnutí začali letné práce, ktoré trvali približne do mája. Predstavovali druhé okopávanie, no v menšej hĺbke, zem sa kyprila a odstraňovala sa burina a zbytočné výhonky. Hnojilo sa raz za pár rokov. Pred oberačkou bolo potrebné vyvetrať pivnice, poumývať všetko náradie, pooblievať zvnútra sudy horúcou vodou a podobne. Oberačka zvyčajne prebiehala v októbri, obraté hrozno sa následne mliaždilo v kadiach, lisovalo a potom sa mušt z neho uskladnil v pivniciach na kvasenie. Istú čas muštu si ľudia odkladali na priamu konzumáciu, ale aj pre farára a učiteľa ako dávku, ktorú boli povinní uhradiť. Farárovi odovzdávali obyvatelia Borovej od každého domu jeden fertál79 muštu. Pivnice kvôli kvaseniu vína mali byť dosť hlboké, chladné a suché. Najvhodnejšie bolo umiestniť vchod do pivnice zo severnej alebo východnej strany, podobne i vetracie otvory, ktoré sa otvárali len v zime a v ostatných mesiacoch mali byť celkom alebo sčasti uzavreté tak, aby bola v pivnici rovnaká teplota. Sudy na kvasenie sa napĺňali po okraj a umiestňovali sa do výšky jedného lakťa. Počas kvasenia sa sudmi nesmelo hýbať, aby sa neprerušil proces kvasenia. Borovčania si postavili aj kaplnku zasvätenú ochrancovi vinohradníkov, sv. Urbanovi.
Od roku 1809 vinič nerodil ako po minulé roky, pričom ešte koncom 18. storočia bola úrodnosť dopestovaného hrozna pomerne dobrá. Úžitok sa od roku 1809 z neho postupne zmenšoval a usilovnosť, ktorú pri práci vo vinohradoch vynakladali obyvatelia Borovej, neprinášala očakávaný osoh a stávala sa zbytočnou. Viničný koreň bol už mnoho rokov starý, mal husto zapletené korene a tak ťažko odolával aj silným mrazom, viac a viac slabol a tým nevynahradzoval prácu a náklady spojené s jeho obhospodarovaním. Obyvatelia sa niekoľkokrát obrátili na panstvo s prosbou o jeho vyklčovanie a dočasné obrátenie na polia, kým pôda naberie nové živiny. Z týchto nových polí by tak získali väčší úžitok a zaviazali sa, že ak panstvo kedykoľvek rozhodne znovu vysadiť nový vinič, tomuto nariadeniu sa podvolia. Borovčania odovzdávali deviatok aj desiatok z vína od roku 1593 špitálu v Častej, spolu s obyvateľmi Štefanovej a Dubovej. Tak napríklad v roku 1610 Borová odviedla 144 okovov vína, Štefanová 40 okovov a Dubová šesť okovov vína. Mikuláš Pálfi, zakladateľ obce, bol povinný desiatky, ktoré plynuli do tohto špitála, vynahradiť ostrihomskému arcibiskupovi vždy na deň sv. Juraja vo výške 16 zlatých. Touto náhradou boli zaviazaní aj jeho potomkovia. V novembri 1821 František Pálfi ml. povolil vyklčovanie starých vinohradov a obrátenie na polia, no dávky vo forme vína pre špitál museli obyvatelia nahradiť produktmi vypestovanými na týchto poliach. K obnoveniu pôvodných vinohradov už neprišlo. Po zrušení poddanstva v roku 1848 pôda, ktorú vlastnil zemepán, pripadla obyvateľom obce, čím de facto zanikla aj feudálna držba a tak aj potenciálne pestovania viniča zostalo vo vlastnej réžii obyvateľov obce. Vinohrady v roku 1884 mali rozlohu len šesť uhorských jutár a 730 štvorcových siah (2,85 ha), v roku 1895 o niečo viac – 17 uhorských jutár a 587 štvorcových siah (7,55 ha) a to najmä v lokalite s názvom Za dolinu, v intraviláne sa v tomto roku nachádzali vinohrady o rozlohe 509 štvorcových siah (0,18 ha). O odrodách pestovaného viniča, žiaľ nemáme žiadne informácie. J. Zámožík uvádza, že po napadnutí viniča fyloxérou koncom 19. storočia sa do čias kolektivizácie v Borovej hojne pestovalo Portugalské modré, Ryzling vlašský, Sylvánske zelené a Veltlínske zelené. Tieto odrody patrili k najrozšírenejším na juhozápadnom Slovensku aj počas 19. storočia.