Niečo o 2 svet. vojne

Rozprávanie pani Márii Zahradníkovej, obyvateľky Borovej o vojne, ktoré zapísala jej vnučka Aurélia v roku 1964 či 65. Rozprávanie je zapísané a opísané doslovne. 

Jako sme sa dozvedzeli, že začala druhá svetová vojna?

Tedy ešče neboli rádiá, len sa už o tem vyprávalo. Také rádiá sme mali na také sluchátka – dzesik ve scene to bolo zastrčené, spojené s eletriku – už eletrika bola – taká šnúra a sluchátka k uchu sa dali, jak hen telefón. A už ludé to tak furt pozoruvali, už sa vyprávalo, čo je jako dze zle.  A tedy sa to též moselo tak zrázu narukovat. Akurát bol u nás nebohý Fereno, lebo ludé to už sleduvali, kerí mali tý sluchátka a oni to nemali, a už bol u nás k nám chodzil a sleduvál. Už to čúl v tém sluchátku – též teda, že narukovat mosá chlapi. Též teda, behom dvacat-štyri hodzín mosá narukovat. Ten jak to začúl, puscíl sluchátko na zem: už sme hotoví, už je to tu, a išól porád domo. Hovoríl, že už to tam hlásili, kerí chlapi do kolko a kolko rokov mosá narukuvat.
Dali ich do tých kasáren v Trnave.  Kanonické kasárne to boli.  A nesceli nás tam puscit. Moseli sme teda len venku čekat. Raz moseli íst na execírku. Vypuscili ich z kasárne a šeci v pantoflách. Smíšné to bolo – vojáci v pantoflách. Ani ich neoblékli do vojánského. No bolo to len také jakésik – vidzeli, že už lud nesce bojuvat , lebo vojna je už skončená, len tam proci tým Maďarom ich sceli postavit, tí maďari sa tak búrili. Ani šak potom nebojuvali.  Ani už nevím, jak to bolo, jak sa to s nyma skončilo. No a mali sme tam nocuvat, moseli sme si tam voladze hledat nocleh. Do kasárne ženu dze by boli puscili? A ten Mišík, čo majú tam vinohrad, ja máme my, tak naprociva, trochu vyše – tak dycky spíval po dzedzine, on bol skoro jak šibnutý. Umrél, aj ona umrela. No tak ten išól ven, vyzlékol montel, tej žene ho oblékol a ta ho do kasáren. Vojáci sa smáli, šak čo tých bolo po tem, ked ju ten strážny nespoznál a možno že aj poznál, len sa robil, že né. Ten dal montel na nú, okolo pléc ju chycíl, zavédol do kasáren a tam spali. Išli sme ich naščivit, nevedzeli sme, či ich dajú zas dál, preč, lebo čo. Nebolo to isté, že ich voladze nepošlú. No a nebojuvali – nesceli ít bojuvat tí vojáci a ani by už sami nebojuvali. Neboli tam dlho, len pár dní.
Milko bol vtedy voják, ból už narukuvaný. Mal, čo já vím, osemnáct alebo devatnáct. Ked to prišli tý Nemci, ked to jako tá vojna mala byt. Potom poutekali jakosik. Už tý Nemci prišli, tý narukuvaný v kasárne, já nevím, či v Trnave alebo dze. Potom sa odtál porozbíhali tý vojáci. Boli doma. Potom im na to prišli, že sú poutekaný, potom už tu boli tý Nemci. V Rošindole bolo také nemecké komando. Tedy to už tý Vlasovci boli po domoch. To boli jako Rusi, ale to boli jako aj Nemci. Moseli sa každý den ít teda prihlásit do teho oného – Rošindola temu nemeckému velitelovi. Teda boli utečený, ale že sú, a že sa neskrývajú voladze jako partizány. Keby sa neboli prihlásili, už by boli tú rodzinu prenasledovali, že išól k partizánov. Potom ich furt vyzývali, furt, furt, aby sa išli prihlásiť do Trnavy. Chodzili okolo kasárne, že sa idú prihlásit, aj taký Belicov, Sýkorov, ale neišli sa prihlásit. Potom sa už ráz dohodli, že pôjdu, ale ten Belicov, potvora, sedlák je potvora, že už teda on ide ešče domo. Milko už nechodzíl domo, on zostál v Trnave u tej babky, čo tam dzeci bývali, ked chodzili do školy. Že sa pred tú kasárnu zéjdu a že už sa tam pojdu prihlásit, že čo sa sa budú tolko nahánat. On tam prišól, aj ten Sykorov, a ten Belicov tam neprišól, potvora. Nykeho tam nevidzeli, a šak chycili ich už potom, do kasárne ich dali. Do slovenskej armády. To boli ešče proci Rusom, s Nemci. Vyhlasovali, aby sa poprihlasuvali, nykam nepójdu, tak sa prihlásili. Ja som už každý den chodzila za ným, volačo nésla jest. Strílali tam – ženy, práda, tam išli s dzetma , čo tam boli už takí ženatý chlapi, okolo tej kasárne, začali tam strílat, aby ich rozehnali. Potom ich šeckých vymašíruvali, po meste mašírovali na stanicu, do svinských vagónov ich dali a haló marš, preč ich vézli. Nevím, dze to boli. Potom nám už písal z Bakónkych hór (v Maďarsku 30 km od Komárna na juh), ani nevím dze to je.  A na Borovej tý hnusný gardisty, bol ten Kocián préceda tých gardistov, ked už Milko domo mechodzíl a ten Belicóv bol doma, ten sa neišól prihlásit, a ten náš neprišól domo, lebo už ich tam drapli do tej kasárne, aj teho Sýkorového, prišli k nám, obstúpili ci nás takí cudzí gardisty, ale borovskí im museli ukázat, dze by tý cudzí boli vedzeli, dze bývame? A už prišli aj šandári a: dze mám syna? Dze je Michal? Na vojne! Ale jak to, je skovaný? Neni!  Šak už mi písal, kebych bola já o tem vedzela kebych nebola im ukázala, nech by hledali, nech by boli robili, čo sceli! Ale už on nám odtát písal. Šak on nám písal, jako neni?! Ukázala som im list. Odišli. Idem zavírat a už vidzím, aj z pústky išli, boli aj na humne, kolom–dokola chalupu mali obstavenú, že odvolakál vybehne, z maštale, z hóry, lebo odkál. Mysleli, že je skovaný, alebo že je voladze u partizánov.

Oni boli už tam voladze, já nevím už ani dze to boli, ve volálej tej dzedzine, na jednem konci dzedziny, títo teda vojáci, čo boli teda jako proci Rusom. Na druhém konci dzedziny už boli Rusi. Oni ešče karty hráli v maštale jakéjsik, prišól tam volado, povedál: sú tu Rusi na druhém konci dzedziny. Ježišmária! Práda tý letadlá bombarduvali šadze, akorát že v Bratislave tú továrnu, tú Apolku tedy bombardovali. Oni práda sa rozbehli z maštale. Milko bol poručík alebo taký voláký, mal volákú šaržu. Ešče čo tam mali ze sebu magacin, práda, živnost, kone, ten Sýkorov bol pri konov, chodzíl s konma. Milko naplníl voz, mu nakládol,už aby teda s konma išól. Šelijakej stravy a cigaretél ... a čo majú vojáci. A ten s tým prišól, s tým vozom až domo. A taký bol sprostý, už sa išól zavdačit, ten Belicov bol doma, Milko tam nahádzal takých kožuchov vojánskych, vojáci čo majú také lajblíky, už teda aby s tým išól preč a nenechával to tam. Milko s ostatnýma išól krížom po rolách, peši odtát utekali, až jakosil do Bratislavi prišli, nevím jak to bolo. Utekali, ale fúrt americké letadlá tedy bombarduvali, ani po hrdskej nemohli ít, lebo najvác po hrdskej bombardovali. Tadze išli aj motore aj voze, šecko. Oni išli furt krížom až do tej Bratislavi. Tam im dál volado civilné šaty, nevím ani či tam mali necháte šaty, jak rukuvali, ale čoby, nemali. Volado im ich tam dál. Ešče jeden ze Suchéj tam bol s ným. Aj s tým potom išol domo. A ten Sýkorov, ten s tyma konma prišól až sem na Borovú a porád išól k tým Belicom. Velice bol taký chmulo, sedlákom sa vdačíl. Tým Belicovým, ten neišól, ani nenarukoval, tým porozdával šeckým tý kožuchy a jedlá, šecko im to podzelíl. A Milkovi nedal ništ, ked prišol domo. Istotne mu potom vynadál.

Nemci bývali v Rošindole a na Borovej boli Vlasovci. Ale to boli už jakože Nemci. To boli Rusi a tý sa dali k Nemcom. A jeden chudák taký mladý osemnástročí tak plakál, hovoríl teda jako sa dali zajat. Bojuvali, nedali sa azda ráda zajat Nemcom, vedzeli, čo ich teraz čeká. Až pri Bratislave, tu pri Dunaji. Tu že jak ich teda hnali tý Nemci až do Dunaja a až bolo jedno, či zahyne alebo ... poskákali do vody. Moc ich poskákalo do Dunaja a utopili sa, aj ich tam potom strílali, tak potom už,  ked vidzeli, čo je, už potom sa teda dali zajat. Zajali ich a zebrali do Nemecka. Tam ich tak trýznili, čo teda len tú cviklu im dávali, a ani tej im nedávali, hladuvali. Tam boli aj z Borovej zajatý, voláky Kralovičov, aj ten Ludor, cigán, aj ten Fero, aj tý tam boli v tem Nemecku zajatý. Nevím jak sa tam dostali. Nuž ked ich tak trápili, od hadu umírali, celkom mreli hladom. Potom tam vystúpil voláky generál, ten ruský jeden, Vlasov sa volál. Ten vystúpil a naverboval tých Rusov. Tý vidzeli, jak je s nyma zle, pýtali sa k tej nemeckej armáde, ponúkli sa, že idú bojuvat proci Rusom s týma Nemci. Oni si to tak predstavuvali, že budú bojuvat proci Rusom, a že náhodou prindú voladze na tých Rusov a že teda dajú a zajat zas Rusom a že pripadnú Rusom. Ten jeden nám to vyprával a ten mladý tak plakál, taký pekný. Ten teda až pri tem Dunaji sa dal zajat, že už teda tak lebo tak, a potom ten Vlasov ich poverbuval v tom hladze a trápení, spravil armádu – Vlasova armáda to bola. Ale Nemci sa ich báli dat na frontu, porádne z teho Nemecka proci Rusom, neverili im tý Nemci. Potom ich odtát z teho Nemecka ondzili sem jako proci Rusom, ale ešče nedávali porád na frontu, ale tu po dzedzinách dávali. Na Borovú, aj na tém Havkáči boli. Nemci boli v Rošindole a už ich mali pod kontrolu. No a potom ked už sem tý Rusi prišli, oni chudáci hned sa tešili, že azda dajú ich bojuvat a že prebehnú k Rusom, ale oni ich nedávali bojuvat, ani zbrane im nedali ani ništ. A ked Rusi prišli, tý vojáci, tý Vlasovci už vedzeli, že Rusi majú taký rozkaz, že kerého vlasovca nájdu, porád každého ustrelit. Že teda nemali sa dat zajat, že mali ten život položit , ale zajat sa nemali dat. A mali potom taký rozkaz od teho Stalina, každého vlasovca porád ustrelit. V Suchéj to aj bolo. V Suchéj též tam ten Vlasovec bol jeden, bol to syn a potom s Rusi prišól otec a tak ci ho priondzili, on sa tam prihlásil, myslel si, že voláku záchranu bude mat. Na verejnosci mosél ít ten otéc teho syna zastrelit. Keby nebol zastrelil, tak zastrelá aj jeho a je. 

Ani nevím, jak to bolo s tyma gardisty. Potom sa to už robilo s tyma Židma, tak zle. Potom bol Tiso prezident. Tých Židov to až potom brali. Prádaže, to bolo potom, ked sa Tiso spojil s Nemci. Tým grófom–Židom to brali, ale šak to aj potom zasekli. Potom  to bola tá parcelácia, rozparcelovali grófom tý role, to sme si aj my tých  ról nabrali, čo sme sa teho navyplácali, tam sme tú rolu mali – šest honov, ščúl to má drustvo. Aj tam čo máme tý čerešne, aj to to bolo. Grófom to pobrali. Tých Židov prenasleduvali, ked boli Nemci, Hitler ked bol, to len na tých Židov mrzél. U nás na dzedzine už nebolo Židov. Potom tý Židé sa tak skovávali, už ked im to brali, u Viskupičov boli skovaný takí z Havkáča, tam bol skovaný a potom z Pezinka. Nékerý ludé, kerí boli lakomí, udávali Židov, za to im Nemci placili. A nékerí chudáci sa skovávali a tým ludom zaplacili, kerí ich schovali. A ludé sa to báli strašno schovávat. U tých Viskupičov bolo také dzifča. Ten jejich sveker Michal mal v Pezinku takého Žida známeho, on mu za to zaplacil a on mu tam to dzifča skoval. Aj ten Žid tam bol a nygdo nevedzél. To dzifča chodzilo s nyma po humne aj na ulicu. Na néj nebolo poznat, že je Židovka. Nygdo si nevšimol, čo to majú jakú z rodziny. Ten Žid im robil paholka v maštale, bol oblečený v takých špinavých šatoch, kydal, ked by volado prišél, jakože ho majú sluhu. Ale ludé, práda, sa šecko dozvedzeli, už to volakerí vedzeli. Oni tam potom spávali na hóre  – aj žena, aj muž, aj dzeci. Potom už ani to dufča sa neukazovalo. Potom aj u toho Valenca Surového, i tam volákí boli skovaný Židé, a tým volado, čo sa dozvedzél, že ich už hledali povedzél a tý odtál utékli. A tam boli večér, oni tam mali šenk, tý Valenci. Tento Klokner, ten Kosnáčkín otec, Jankóv sveker, ten tam boli v šenku a ten sa to dozvedzeli, že tam prišli tých Židóv hledat. Friško sa odtát zebrali, jako preč ze šenku, a friško iški Viskupičom, že gardisti hledajú Židóv. To už prišli takí cudzi  gardisti a Nemci. Jeden Nemec bol z Modry, chodzil na Borovú, taký zverolekár, on šecko poznal Borovú, chodzil ščípit svine, jak to chodzá tí zverolekári. On sa to dozvedzel voláko o tých Viskupičoch, volado to zradzil jemu a on potom védol tých Nemcov. Tak ten Klokner prišól k Viskupičom a povedzél, aby friško išli, lebo vedzél, že ich tam majú tých židov, lebo že u toho Valenca hledali. Tý na hóre spali, mali ustlané, friško im povedzeli, friško vybehli, ešče len boli za humny, čo je ten chodník za humny, čo sme po nem chodzívali, ešče boli len na tem chodníku, už boli pri ních. A tí Nemci vidzeli   porád tam na hóre, že to bolo ešče teplé, dze spali, dze mali ustlané. Potom teho strýca zebrali, teho Michala, teho dosci že nezastrelili. Čo já vím, jak to, že ho nezastrelili, len ho trápili, tak ho trápili, bili a čo já vím čo. Pozebírali im šeličo. Potom tý Židé išli na ten ich dzíl, oni tam mali búdu, do tej búdy, na ten čas, lebo tuším pršalo, špetné počasí bolo. Potom sa potuluvali voladze po vinohradoch, skovávali sa. V noci to bolo, my sme boli doma, naráz čujeme: pu–pu–pu. S mašinkvéry. Kolom dokola chodzili, okolo teho Viskupičového domu. Ešče vedla nás čo je ten dom, čo tam bývajú títo susedi, tam bola taká pústka, jak my máme. Tam ešče ništ nebolo postavené. Tadze chodzili a tadze šadze strílali, ježišmária, mi sme sa báli do okna kuknút, nevím kerý, volakerí vyšli ven na ulic kuknut a oni kolom dokola teho domu strílali. Lebo vidzeli, že tam to bolo ešče teplé to lehno, mysleli , že sú ešče voladze tam, že začnú kričat: nestrílajte, lebo čo. A my sme sa tak skovávali, ani do okna sme sa neopovážili kuknút. Jak strílali s mašinkvéry, to bolo jak na našem dvore. A teda nenašli ich. Potom tí chudáci sa báli byt v tej Viskupičovej búde, už im aš voláko ráno išli povedzet Viskupiči, že teda ked ich u nich hledali, volado im poví, že tam majú tú búdu, že ich aj tam pójdu hledat. Chudátka, naráz, ráz potom ujček dolný idú ráno do stodoly brat kravám šečku, a že tí tam, chudáci , boli v ich stodole. Ujček sa lakli, ježišmária. Každý sa bál strašno, lebo dze našli, vystrílali celú rodzinu. Dolní sa im dali najest, ale hovorá im: prosím vás nemóšte tu byt, ja bych vás tu nechál, ale nemóšte tu byt, hrozí nám nebezpečenstvo, vystrílajú nás – a tak im hovorili. Šak už oni to už vedzeli, jak to strílali u tých Viskupičov. Asi dve noci ich tam nechali chudákov, ale bolo to hrozné aj pre tých Židov aj pre ludzí ked to vidzeli, šak teda boli to ludé, ale každý sa bál u seba ich nechát, kolko ludzí preto zastrelili. To ten Hitler scél tak vyničit Židov a ked sa Slováci k nemu pridali, práda, Tiso, lebo sa báli Ruska.A potom chudáci dlho bývali tam jak sa ide do Cífera, za Havkáčom bol ešče dole taký malý majír, košár, maštale, tam sa ešče chedáci dlho skrívali, ale už  potom hlad ich prinúcil, nemohli si nygdze ít ništ kúpit, potom už dobrovolne sa išli prihlásit sami. Odvtedy ich už nygdo nevidzel, neví sa ani čo sa s nyma stalo. Pozabíjali ich.
Jéjda v Tranve jaké to bolo, oni si nesmeli ít na rink ništ kupovat. Len takto na trh. Tam šeci vedzeli, kerý je Žid. Trnavané – gardisli poznali trnavských Židóv. To je jak na dzedzine, ludé sa poznajú, aj tých Židóv poznali, každý ich poznal. Ony porád aj tak ináč vyzírali. Nesmeli si ít ništ kupovat, tak ich trestali. Ja som jednej takej starej židovke – ešče aj v jasen som bola s nú, skoro každý rok, sa s nú ešče stretnem. V Trnave mali vedla Ježovítov, vedla Jezuitského kostola velký obchod s kožu, na obuv. Vtedy už nebolo k dostánú kože – takto na boty, podrážky. A já som tým židom dicky, ked so išla volačo predávat na trh, slépky lebo čo, nebolo penez jak ščúl, tak skoro ráno ešče za tmy, aby ma nykdo nevidzél, som tam vešla. Tak bola chudera ráda.  A už mi dycky tú kožu predala, tú podešvu. Kúpila to ode mna, chudera, tak bola spravodlivá tá židovka. Nékerá by sa bola jednala, dotahuvala, len lacino by to scela kúpit, jak každý. Ale ona chudera, povedala: nechajte to tu, icte na trh, kuknút, jako je to tam, čo by ste za to dostali, já tolko vám dám, nescela mi povedat mén alebo čo, aby ma teda ošálila. Spravodlivo to ode mna dycky kúpila. Ale sme museli tak merkuvat, vykuknút spod brány, aby tam nebol voláky policajt, lebo by to hamižuvál, aj té ženy, keré to tak išli do domov predávat. Už ja som im to dycky nosívala. Boli mi známi, tak mi ona verila šecko, lebo já som zas nebola taká, že bych od nej vác pýtala, jak to bolo hodné. Nékeré ženy na tých Židoch sceli zarobit, sceli to využit, ale já né, vidzela som, že mi aj tú podošvu spravodlivo predala a bola som ráda, že mi to predáva. Takých mali ale šest – tuším štyroch chlapcov a dve dzifčence – takých velkých, už vyrostených, chodzili do školy, takých pekných. Naráz, ked to tých Židov už brali, starých ešče necháli a tý dzeci im prvé zebrali. Nezebrali rázom celú rodzinu, mladých zebrali a starých nechali. Chudera neščasná, plakala už nedbala o ništ, ništ ju netešilo. Dali ich voladze do koncentračného tábora. Ani sa nevrácili jakživ. Potom práda som ich už nevidzela, už nebolo ani starých. Po šeckém po tento, po tejto vojne, po oslobodzení, už já po Trnave iden a ona prede mnu sa postaví, a plakat, chytat ma, začala ma chytat, bozkávala ma a ja jú, obidve sme plakali. Už ked som sa pýtala, čo a ako, ona – no, čo už  z teho sveta, dzeci nemám, ani jedno sa mi nevrácilo. Prosím vás, ako ste sa zachránili. V Dolném Dubovém, tam mala takých známych volákych, tam boli furt v pivnice skovaný prec celý ten čas. Aj im jest nosili a neprišli tam na nich, mali tam jakúsik fajnú pivnic, voladze tajný vchod. Tak sme sa zachránili so starým, hovorila. Ale čo mám z teho, ništ ma neteší. Chudera ešče žije, a už je taká staručká. Ani nevím, kolko má rokov. Furt ma chudera volá, abych prišla k néj, býva tam na Jeruzalemskej v akejsi izbičke. Dycky jej volačo dám, práda, chudere. Šak ona má penez istotne, ale nuž ja jej to dám. Dycky ma volá, ale já ked idem do Trnavy, hned prindem domo. Vypráva mi, dze to je, dze to býva. Každý rok sa s nú stretnem.

A ked prišli Rusi na Borovú, tam čo sú tí Palkoviči, Lančariči, švec Sýkorov, to šecko boli gardisti. Jak prišla táto vláda, tý šeci – prví  komunisti.. Porád prví sa poprihlasovali, nesceli aby ich, práda, potrestali. Hned boli prví. Tý komunisti na okrese vedzeli, že oni boli takí, ale ked sceli, aby sa to rozmohlo a ked sa im neišól nykdo tam zapisuvat, tak aj ich zapísali, a oni porád útočili na takých sedlákov, čo volačo mali. Šak teda aj tý Kociány, ten Jano, mamička aj učila to jehové dzifča v Bratislave. To bol syn teho Kociána, teho précedu čo tých gardistóv tak hnál do boja na pomoc Nemcom. A ked prišli Rusi, porád mladí zakládali jakýsi zvaz mládeže, ten Jano Kocianov, čo mal otca précedu gardistov, už mal vyšitú košelu s mašlu, takú košelu komunistickú, prvý by zakládal zvaz mládeže, ale porád scél byt préceda. Práda, neverili mu, nesceli ho, vedzeli, čo bol, čo robíl. Ani potom v tom spolku nebol, nesceli ho prijat. Vedzeli jak dotál prenasleduval ludzí.

Drústvo u nás založili tak voláko padesátém pátém. My sme vstúpili asi v padesátém sédmem. Najprv teda boli prví, šak dzetko bol péceda. Najprv to bolo Svojpomocné drústvo, že si tak budú pomáhat, stroje si kúpa, štát dá na to subvenciu. Milko napísal žádost, to bol najmúdrejší  tedy človek, nebolo nikeho na Borovej takého, strýco Fereno bol ešče živý, hovoril: Boh by to tak nenapísal. Padesát tysíc subvencie porád dal štát temuto drústvu. To ešče nebolo tak, že dat šecky role dokopy, ale už stroje im dali, aby si vypomáhali. Potom si dali tý tole dokopy, ale že si budu šecko z tých ról sami ešče brat. A už potom z teho spravili to rolnícke drustvo – šecky role dat dokopy. Už tý sa potom dali na prvé místa, tý Palkoviči a šveci Sýkoroví. Porád nám tú tabulu hore zebrali a dali nám tý hlboké doliny, tuto dze je ten majír a tam sú také jamy – to nám dali. A z teho nám vyrátali kontingent – kolko tam mosíme dorobit a kolko zbožá odezdat a tam jakživ sa ništ nedorábalo. Ani sa tam neoralo, tráva tam rósla.