Informácie o polnohospodárste a chove hospodárskych zvierat, sú opisom z Diplomovej práce Adriána Lančariča s názvom: Dejiny obce Borová od začiatku 19. storočia do roku 1918.
Najdôležitejším zdrojom obživy v Borovej bolo poľnohospodárstvo a chov hospodárskych zvierat, najmä hovädzieho dobytka a oviec. Takmer všetci obyvatelia sa venovali roľníctvu, no početne boli zastúpení aj obecní pastieri – ovčiari (opilio/pastor Boroviensis alebo opilio communitatis Boroviensis). Ako obecní pastieri v priebehu 19. storočia pracovali: Martin Kučera, Lukáš Kučera, Jozef Kučera, Michal Kočnár, Martin Oravec, Martin Bartek, Anton Drozda, Imrich Kozanovič, Pavol Šťasný, Ján Jakubec, Martin Kolarovič, Andrej Sloboda, Andrej Vacula, Martin Novota, Ján Veselý, Michal Záhradník, Štefan Nagy, Martin Klčovič, Štefan Tichý, Imrich Orság, Pavol Trančík, Ján Ostríž, Štefan Lesai, Ján Molnár, Ján Záhradník, Štefan Frieval, Peter Marhavý a Štefan Galáš. Vo väčšine prípadov išlo o želiarov alebo nádenníckych pomocníkov z okolia, ktorých obec najímala na spoločné pasenie oviec celej obce. Táto práca bola častokrát jediným zdrojom ich príjmov. Odmena sa vyplácala buď v peniazoch alebo v naturáliách. Ako pastierky dom (pasztorház) bol označený na komasačnej mape z roku 1873 dom číslo 52, ktorý sa nachádzal v doline medzi ulicami približne v strede obce. Chovať ovce bolo výhodné, keďže popri mliečnych produktoch (maslo, syr, tvaroh, bryndza) mohli spracovať i vlnu. V šesťdesiatych rokoch 19. storočia bolo podľa vtedajšej štatistiky v Borovej 600 oviec. V niekoľkých prípadoch poznáme zemepanských ovčiarov (opilio Dominalis) Vencela a Tomáša Čeledových, Jozefa Vrábela, Vavrinca Lislera, Jána Mondoka, Štefana Frievala a Jána Veselého (boli aj obecnými ovčiarmi), Michala Malíška, Juraja Schmickleho, Michala Knopa, Jozefa Závodného a Michala Verešvárskeho, ktorí pásli ovce patriace panstvu Červený Kameň. Z konca 18. storočia sa zachovali aj zmluvy medzi panstvom a ovčiarmi Jurajom Bučánim, Jurajom Čiernym a Jozefom Ribárom, pochádzajúcim z Borovej. Ako panskí ovčiari pracovali aj viacerí obyvatelia z okolitých obcí – z Klčovian, Budmeríc, Suchej, Bohdanoviec a Štefanovej. Do konca 19. storočia bol na Slovensku chov oviec najvýznamnejším odvetvím poľnohospodárskej výroby.
Popri chove oviec bol podstatnou súčasťou vidieckeho života i chov ostatných hospodárskych zvierat, uprednostňovaný pre svoju všestrannú úžitkovosť. Hovädzí dobytok chovaný pre mäso a mlieko nadobudol väčší význam v 19. storočí, hoci sa mu pozornosť venovala aj koncom 18. storočia. Dokazuje to i funkcia obecného pastiera dobytka (pastor pecudum), ktorú vykonával v roku 1883 Martin Kučera. Miesto, kde sa vykonávali jatky (mészárszék), sa nachádzalo v západnej časti obce po pravej strane vyschnutého potoka, pár desiatok metrov od pastierskeho domu. Na náprotivnej strane obce, na ulici vedľa kováčskej dielne (kovátsház) stála budova označená ako maštaľ (pajta). Na pasenie oviec a dobytka sa využívali hlavne pasienky, lúky až po odvezení úrody sena. Podmienkou pasenia nebola len zodpovedajúca rozloha pasienkových plôch, ale i množstvo zásob sena odložených na zimu ako predpoklad maštaľného chovu. Pred rokom 1839 predstavovali pasienky v chotári Borovej rozlohu 251 uhorských jutár, čo je v prepočte 108,33 ha plochy. Plocha pasienkov sa takmer nezmenila ani v roku 1866, kedy predstavovala 186 viedenských jutár, čiže približne 107 ha. Na základe pozemkovej knihy poznáme aj jednotlivé časti a názvy pasienkov: Pri Štefanovom chotári, Medza, Pri kostole, Za humny, Dolný pasienok, Pod Grefty, Pri Ružindolskom chotári a Dolina. Ako lúku eviduje pozemková kniha iba Obecnú lúku vo výmere 11 uhorských jutár (4,74 ha). Práve táto lúka, ako napovedá jej názov bola skutočné obecná, teda spoločná a práce na nej sa vykonávali kolektívne. Tráva sa kosila ručne, cez deň sa sušila, v noci bola skrytá a spôsob uskladnenia závisel do dĺžky ponechania sena na lúke. V chotárnej mape z roku 1859 sú zakreslené viaceré plochy označené ako lúky a v roku 1895 pomenované ako Novinky, Lúčky, Vršek, Za výmoľom a Nad Obecnú Lúku. Celkovo plochy lúk zaberali v roku 1866 priestor vo výmere 32 viedenských jutár (18,4 ha). Postupom času dovtedy jestvujúce pasienky sa zmenšovali na úkor ornej pôdy, až sa ich plocha zmenšila o 98,7 % z pôvodných 108 ha pred rokom 1839 na 1,4 ha v roku 1895. Pri individuálnom pasení si obyvatelia svoje zvieratá vyháňali na pasienky sami, pri spoločnom pasení hnal dobytok alebo ovce obecný pastier na pasienky a obecnú lúku, ktorou pretekal potok. Obecná lúka sa rozprestierala na hranici s chotárom Dolian, čiastočne na hranici so Štefanovou a Dlhou.
V roku 1828 chovali obyvatelia Borovej spolu 20 volov, 16 jalovíc alebo kráv, štyri neplodné kravy, šesť volov a kráv starších ako dva roky, 21 koní starších ako tri roky, jedno a viac ročných oviec a 13 jedno a viac ročných ošípaných,61 a v roku 1866 spolu 11 koní, 70 volov, 36 kráv, 21 ošípaných a štyri kozy. Chov ošípaných bol dôležitý najmä z hľadiska stravovania. V minulosti zvykli ľudia pásť ošípané v lesoch na žaluďoch a bukviciach, v priebehu 19. storočia sa prechádzalo na kŕmenie v chlievoch, s čím bolo nutne spojené i pestovanie krmovín. Ľudia pochopiteľne kŕmili ošípané i zvyškami potravy. Neodmysliteľným bol chov hydiny, najmä sliepok a husí, keďže i poddanské dávky zemepánovi, či farárovi si to vyžadovali. Spoločný stádový chov a pasenie hospodárskych zvierat, najmä oviec a hovädzieho dobytka koncom 19. storočia postupne upadalo a lúky a pasienky sa rozorávali na polia.
Pôda bola neustále spojená s vidieckym obyvateľstvom, keďže inú formu zaobstarania si potravy a uspokojenia životných potrieb jednoduchá poddanská obec ako Borová neposkytovala. V obci sa nenachádzal mlyn ani pálenica, žiadny výrobný podnik poľnohospodárskeho alebo iného charakteru. Hoci si obec do prvej tretiny 19. storočia udržala vinohradnícky ráz, poľnohospodárstvo bolo takmer jediným zdrojom obživy a poddaní boli de facto pripútaní k pôde. Roľnícka rodina tvorila kompaktnú spoločenskú a výrobno-konzumnú jednotku, orientovanú na uchovanie a rozvoj hospodárstva. Záhrady v intraviláne obce mali v roku 1846 rozlohu 9 uhorských jutár a 445 štvorcových siah (3,87 ha). Zo strukovín sa pestovala fazuľa, hrach, bôb a zo zeleniny hlavne kapusta, cibuľa a niektoré druhy koreňovej zeleniny. Na sadenie kapusty boli vyčlenené osobitné polia- kapustniská, v tom čase nazývané Kapustnice, ktoré boli dobre hnojené a blízko vody, aby sa dali ľahšie zavlažovať. Nachádzali sa na pravej strane od príjazdovej cesty do Borovej od Ružindola, v mieste kde po dažďoch stekala voda z vyššie položených polí. Ich plocha zaberala 643 štvorcových siah (0,22 ha).
Zväčša ílovitá pôda v chotári bola menej úrodná, no nie všetky borovské polia boli ohodnotené nízkym stupňom kvality. Bonita ornej pôdy sa určovala rozlohou, na ktorú sa vysiali dve bratislavské merice obilia. Mohlo to byť 1000, 1100, 1200 až 1300 štvorcových siah. Do 1. triedy (1100 štvorcových siah) patrili polia, vyklčované vinohrady – Grefty horné, Grefty dolné a polovica Dolného poľa, do 2. triedy (1200 štvorcových siah) patrili záhrady v intraviláne, kapustniská, pole Celinky a polovica Prostredného poľa. Poslednú 3. triedu kvality (1300 štvorcových siah) tvorili Dolné pole, Tretie pole a polovica Prostredného a Druhého poľa. V roku 1828 predstavoval zisk z jednej žatvy zo všetkých polí 126 zlatých a výnos zasiateho obilia na ploche 280 bratislavských meríc bol 805 bratislavských meríc, konkrétne 385 meríc ozimín a 420 meríc ovsa. Rozloha jednotlivých polí bola pomerne konštantná, v 40. a 50. rokoch 19. storočia len s malými zmenami. Z celkovej rozlohy chotára 1370 uhorských jutár a 116 štvorcových siah (591,39 ha) v rokoch 1846 a 1859 tvorilo ornú pôdu bez záhrad približne 955 uhorských jutár (412,18 ha). V roku 1884 to bolo 932 uhorských jutár a 816 štvorcových siah (402,93 ha) a v roku 1895 plocha ornej pôdy predstavovala 916 uhorských jutár a 689 štvorcových siah (395,92 ha). S meniacou sa rozlohou ornej pôdy ako celku sa menila aj rozloha jednotlivých polí, najmä v 90. rokoch 19. storočia sa pasienky a lúky rozorávali na ornú pôdu, pričom len veľmi malý kúsok týchto pastvín slúžil svojmu pôvodnému účelu.
Parcelácia ornej pôdy v roku 1846
Vlastník/užívateľ Uhorské jutrá Štvorcové siahy
František Pálfi 13 1067
Rudolf Pálfi 57 158
Rudolf a František Pálfi - 15
Slobodní sedliaci Rudolfa Pálfiho 22 1182
Sedliaci Františka Pálfiho 224 404
Sedliaci Rudolfa Pálfiho 194 1097
Urbariálni sedliaci Františka Pálfiho 248 385
Urbariálni sedliaci Rudolfa Pálfiho 183 330
Urbariálni želiari Františka Pálfiho - 886
Urbariálni želiari Rudolfa Pálfiho - 1147
Slobodní želiari Rudolfa Pálfiho - 131
Želiari Rudolfa a Františka Pálfiho - 72
Učiteľ 2 57
Kostol 20 874
Obec 27 1138
Farár - 626
V obci sa nachádzala pár metrov juhozápadne od kostola aj škôlka pre stromčeky s rozlohou pol viedenského jutra (0,29 ha).
Dominantným poľnohospodárskym náradím na prípravu pôdy boli pluhy, brány, prípadne radlá, avšak na Slovensku dlho pretrvávala ručná forma obrábania pôdy – motykou a rýľom, čo malo za následok, že sa aj ručne sialo. Radlá sa používali menej, lebo na rozdiel od pluhu radlo pôdu rozrývalo, ale neprevracalo. Ako záprah sa používali voly a kone. Ručná sejba bola v tomto období najrozšírenejším postupom vysievania. Roľník niesol osivo zvyčajne v plachte, ktorá mala štyri traky, dva z nich držal v jednej ruke, dva sa zaviazali okolo krku a druhou rukou rozhadzoval osivo po poli. Ak bola orná plocha širšia, roľník rozhodil zrno pri každom kroku raz na jednu, raz na druhú stranu. Čas sejby závisel od klimatických podmienok. Oziminy zvykli siať v septembri až v októbri, jarné odrody obilia po roztopení snehu, keď bolo možné pripraviť pôdu na sejbu. Vysiate osivo sa pobránilo. Trojpoľný systém obrábania pôdy sa používal aj v Borovej, no zanikol postupne v 19. storočí v súvislosti so zavádzaním nových poľnohospodárskych plodín. Dôležitým z hľadiska úrodnosti pôdy bolo hnojenie, pri trojpoľnom systéme hospodárstva sa zvyklo hnojiť trikrát ročne. Používal sa maštaľný hnoj, pomenej popol. Hnoj sa na polia vyvážal od neskorej jesene cez zimu až do jari. Zložil sa na pole do kôp, ktoré sa potom rozhadzovali vidlami, prípadne sa vyhadzoval rovno z voza.
Medzi základné chlebové obilie patrila pšenica a raž. O ich význame vypovedá i ľudový názov žito, ktorý je odvodený od slovesa žiť, teda v prenesenom význame zdôrazňoval ich dôležitosť pre existenciu človeka. Chlieb sa zvykol piecť z ražnej múky, ku ktorej sa pridávali aj ďalšie druhy múky a od 19. storočia najmä uvarené nastrúhané zemiaky. Piekol sa aj ražno-jačmenný alebo ražno-pšeničný chlieb. Dopestovaná pšenica na poliach v chotári Borovej bola vraj „veľmi pekná“. Významnou obilninou bol aj jačmeň, ktorý zohrával dôležitú úlohu. Viac ako múka pre chlieb sa využíval vo forme krúp, z ktorých sa varili kaše alebo plnili placky, či jaternice. Tieto podomácky vyrobené krúpy boli veľmi výživné a mali vyššiu výživnú hodnotu ako ryža. Krúpová kaša sa dobre znášala s krvou, preto sa pridávala aj do krvavničiek alebo sa z nej varila „žobrácka kaša“ na zabíjačkách. Ovos bol vhodný na prípravu kaší alebo ako krmivo pre kone. Z ovsenej múky sa vyrábali aj nekysnuté placky. Kukurica sa na Slovensku presadila v 18. storočí, bola predovšetkým významnou krmovinou, no aj z kukuričnej múky a mlieka sa pripravovala kaša.
Do 80. rokov 19. storočia sa používali pri žatí obilia prevažne srpy, ktoré sa od neskoršieho kosáka líšili pretiahnutejším a menej zahnutým tvarom. Používanie srpu bolo hospodárnejšie, lebo pri žatí kosou sa mnoho prezretého zrna roztrúsilo po zemi, no práca s takýmto srpom bola pomalá a namáhavá. Napriek tomu ju robili prevažne ženy a muži viazali snopy a ukladali obilie. Až neskôr sa začala používať kosa. Nízka mechanizácia a malé výmery poľnohospodárskej pôdy viedli k tomu, že každý člen rodiny mal vymedzenú prácu. Po žatve sa obilie zvážalo do stodôl, kde sa mlátilo. Pred zavedením mláťačiek sa mlátilo ručne pomocou cepov, prípadne tlačením a to tak, že sa snopy rozložili a zrno rozdupával dobytok. Zrno sa potom prečistilo viatím, respektíve prehadzovaním lopatou proti vetru. Oddelilo sa obilie na ďalšie siatie, iné na chlieb alebo ak bol dostatok, tak aj ako krmivo pre dobytok. Sebestačnosť bola v tomto období nevyhnutnosťou.
Uskladňovaniu obilia sa venovala veľká pozornosť, pretože od úrody záviselo materiálne zabezpečenie členov celej rodiny na ďalší rok. Jedným z najstarších spôsobov uskladnenia obilia bola úschova v tzv. zbožných alebo obilných jamách. Tie sa robili na suchých miestach, zvyčajne blízko hospodárskych budov na dvore alebo na spoločnom priestore za dedinou. Steny obilných jám boli vypálené a vystlané ražnou slamou. Nad uzavretou jamou sa urobila strieška a takýmto spôsobom skladované obilie vydržalo i niekoľko rokov. Obilie sa neskôr skladovalo aj uložením do komôr alebo v sýpkach, ktoré boli postavené ďalej od obytných domov, a tak boli chránené pred prípadným požiarom.