Informácie o kostole, sú opisom z Diplomovej práce Adriána Lančariča s názvom: Dejiny obce Borová od začiatku 19. storočia do roku 1918.
Kostol sv. Štefana kráľa
S kostolom bol spojený celý život kresťanskej rodiny v obci. Narodené dieťa krstili v kostole, sviatosť birmovania a uzavretie stavu manželstva prebiehala v kostole, kresťan „sa s ním lúčil“ aj na poslednej ceste. V nedeľu sa tu schádzala celá farnosť, život kresťanskej rodiny bol viazaný na kostol počas celého roka, podľa neho fungoval rytmus práce a sviatku, pracovného dňa a nedele. Tým sa kostol stáva organickou zložkou a zapája sa do celého dejinného procesu.
Pôvodný kostol sv. Joachima v Borovej bol dokončený začiatkom 17. storočia, v roku 1601 prišlo k jeho zastrešeniu, no počas povstania Gabriela Betlena turecké oddiely jeho vojska vypálil kostol, zničili školu a farský dom zostal opustený. Na základe tejto informácie sa domnievame, že Borová bola od čias vystavania pôvodného kostola do jeho zničenia farnosťou a až po týchto udalostiach sa stala filiálkou Dlhej. V roku 1675 bol postavený nový kostol, stavebné práce viedol taliansky staviteľ Giovanni Battista Rava a tesárske práce Štefan Schlemer. Avšak kostol nebol dlho dokončený, ešte v roku 1694 mu chýbali lavice, kazateľnica a vonku vedľa kostola ležali zvony. Vzdialený od fary v Dlhej bol trištvrte hodiny pešo. Výstavbu nového kostola inicioval a finančne podporoval Ferdinand Pálfi, čanádsky biskup. S výstavbou začali na mierne vyvýšenom mieste a ako stavebný materiál použili pálenú tehlu.
Najhodnovernejším prameňom pre poznanie cirkevných dejín, respektíve dejín farnosti sú zápisnice kanonických vizitácií. Kanonické vizitácie boli prehliadky alebo kontroly kostolov, fár a iných duchovných ustanovizní, ktoré vykonával biskup alebo ním poverený cirkevný hodnostár. Ich úlohou bolo zistiť skutočný stav farnosti či kostola a pravdivo informovať o ich hospodárskej, náboženskej, právnej a sociálnej situácii. Vzhľadom na rozmanitosť informácií, ktoré v sebe uchovávajú a ich úradnú povahu ich pokladáme za hodnoverný prameň s širokým využitím najmä v oblasti cirkevných, hospodárskych dejín a dejín umenia. Zápisnice vizitácií farností Ostrihomského arcibiskupstva sú uložené v Prímási Levéltár v Ostrihome.
Podľa zápisnice kanonickej vizitácie z 28. júna 1847, ktorú vykonal Vojtech Pogány, zvolený biskup drivastský a opát kláštora Blahoslavenej Márie Panny v Spišskom Štiavniku, mal kostol dva dobre zabezpečené vchody, zastrešený bol pálenou škridlou a veža bola kužeľovitého tvaru. V kostole sa nachádzali tri drevené oltáre. Vo väčšom (hlavnom) oltári bol osadený obraz sv. Štefana kráľa, ktorý dáva kráľovstvo pod ochranu Blahoslavenej Panny Márie. K tomuto oltáru patrili tri obrusy a súčasťou bol oltárny kameň od trnavského generálneho vikára Štefana Nagya. Súčasťou oltára bolo aj pomerne veľké drevené tabernákulum (oltárna schránka na úschovu hostií) zabezpečené zámkou. V priestore kostola bolo umiestnených šesť drevených svietnikov natretých na bielo, dva boli nad tabernákulom. Hlavný oltár, ako uvádza vizitátor, bol nový, z roku 1831. Na pravej strane kostola bol prenosný drevený oltár sv. Alžbety Uhorskej a vľavo drevený oltár sv. Imricha. Zdobené boli drevenými stĺpmi s erbami, ktoré sa časom poškodili. Hlavný oltár mal dĺžku 6 a šírku 4,5 siahy, dĺžka lode kostola bola 8,5 a šírka 4,5 siahy. Vzhľadom na malý počet obyvateľov filiálky bol pomerne priestranný. Jednoduché drevené lavičky natreté na čierno boli zdobené kvetmi. Nad hlavným oltárom bola umiestnená drevená socha Bolestnej Panny Márie. Na sviatok patróna kostola, sv. Štefana, sa každoročne schádzal na bohoslužbu veľký počet veriacich.
Inventár kostola v roku 1847
Vybavenie kostola Počet kusov
Medená monštrancia so striebornou pozlátenou lunulou 1
Pozlátené medené kalichy s paténou 2
Pozlátené medené cibóriun 1
Pozlátený medený pacifikál 1
Pozlátená pyxida pre viatikum 1
Drevené svietniky 10
Kovová kadidelnica 1
Aspergil 2
Lampáše používané pri procesii 2
Lampáše bočné a pred hlavným oltárom 2
Zástavy bez udania
Vysvetlenie pojmov cirkevných predmetov: monštrancia- schránka na vystavovanie Oltárnej sviatosti, lunula- polmesiačikový podstavec na hostiu v monštrancii, paténa- liturgická miska na hostie, cibórium- nádoba na uchovávanie hostií, pacifikál- ozdobný kríž, ktorý sa podáva veriacim na pobozkanie, pyxida- schránka na uchovávanie a prenášanie hostie, viatikum- hostie určené na prijímanie Kristovho tela pred smrťou, aspergil- nádobka na svätenú vodu s kropáčom, ktorým sa kropí ľud alebo sa používa pri iných požehnaniach, tintinábulum- malý zvonček pripevnený na palici, alba- dlhé biele plátenné liturgické rúcho s rukávmi, superpelícia- vrchné biele plátenné liturgické rúcho so širokými rukávmi, humerál- súčasť liturgického odevu v podobe pásov z bielej látky pod albou, zakrývajúca pri obradoch kňazovi ramená, korporál- štvorcové plátno, pokrývka používaná pri omšovom obrade na prikrytie kalicha, purifikatórium- šatka na utretie kalicha a patény, manutergium- ručník na utieranie rúk kňaza po umytí, cingulum- šnúra alebo širšia šerpa so stuhou alebo šnúrou, ktorou je previazaná alba, antipendium- ozdobný záves vpredu na oltári, kvadrát- druh čiapky, ktorú nosia kňazi pri istých obradoch, misál- liturgická omšová kniha, rituál- kniha obradových predpisov.
Hodvábny baldachýn 1
Sklenené džbánky 2
Miska na olej 1
Tintinábulum 4
Nový koberec nad náhrobkom 1
Kríž a dva svietniky nad náhrobkom 1
Nový obraz s kovovým rámom so štyrmi postavami nad náhrobkom 1
Odevy pre miništrantov 2
Pokrývka monštrancie 1
Kňazské rúcho zelenej farby so sviatočnou albou 1
Kňazské rúcho červenej farby 1
Každodenné kňazské rúcho 1
Kňazské rúcho čiernej farby 2
Alba 5
Superpelícia 3
Humerál 2
Korporál 9
Purifikatórium 6
Manutergium 4
Cingulum 2
Antipendium 6
Obrusy väčšie 8
Obrusy menšie 8
Kvadrát 2
Misál 1
Kniha zádušných žalmov, skladieb 1
Rituál 1
Kniha evanjelií 1
Veža kostola bola dokončená v 19. storočí a výhľad z nej na okolie bol podľa historika P. Jedličku jedným z najkrajších. Vo veži boli dva zvony so súhlasným
zvukom, vizitátor uviedol, že nie je známe, kým boli posvätené. Ranobarokový kostol sv. Štefana v Borovej je jednoloďový s polygonálnym uzáverom presbytéria a so zaklenutými valenými klenbami s lunetami a medzipásmi.
V auguste 1902 sa obecné zastupiteľstvo Borovej uznieslo na rekonštrukcii kostola. Zemepán Ján Pálfi poskytol na opravu drevo a poukážky na výdavky spojené s výmenou strešnej krytiny. Celkové náklady vyčíslila obec na 4478 korún a 50 halierov. Fara sa podieľala sumou 2000 korún a zvyšné peniaze doplatila obec z pôžičky pre tento účel. Rekonštrukčné práce pod vedením stavebného majstra Vincenta Stríža z Trnavy boli dokončené pravdepodobne na jar 1905, kedy ešte obec doplácala majstrovi 117 korún a 30 halierov.
Kostolné príjmy
Príjmy kostolov pochádzali najmä z pozemkov, z prenájmu polí, zo zbierok, ale aj z testamentov veriacich či pôžičiek.
Kanonickú vizitáciu Borovej vykonal 26. apríla 1802 vicearchidiakon Smolenického dekanátu, člen Slovenského učeného tovarišstva a brestovanský farár Martin Palšovič za prítomnosti provízora Červenokamenského panstva Jána Otočku a bratislavských súdnych prísažných Antona Palasyho a Pavla Farkaša. Zápisnica vizitácie vo forme predtlačenej tabuľky s voľným miestom na vpisovanie údajov je na informácie veľmi chudobná. Neobsahuje totiž záznamy o stave a inventáre kostola, či záznamy o farárovi, učiteľovi a sakrálnych stavbách v obci. V čase vizitácie predstavovala hotovosť kostola sedem zlatých a 54 denárov. Príjem kostola predstavoval ročne spolu 79 zlatých a 52½ denára, jeden zlatý a 30 denárov sa vyzbieralo z mešcovej zbierky. Celkový ročný príjem farnosti Dlhá bol 347 zlatých 30 a 2/4 denára, z čoho výnos z Borovej predstavoval len približne štvrtinu tejto sumy. Borovský kostol nevlastnil žiadne majetky, patrili mu len vinice vo veľkosti troch kopáčov.
V roku 1847 činila hotovosť kostola 45 zlatých a 28 denárov. Zásoby obilia predstavovali 15 bratislavských meríc ozimín a 20 bratislavských meríc ovsa. Medzi farské majetky patrila lúka v intraviláne v časti s názvom Za kostolom, ktorá z hornej časti susedila s lúkou Rudolfa Pálfiho a dolným susedom bol Matej Horváth. Vizitátor zapísal, že fare patrilo aj dosť rozsiahle kapustnisko a polia v troch oračkách a to v časti chotára Za humny, Grefty a Tretie pole v každej vo veľkosti štyroch bratislavských meríc, kde horné a dolné susediace pole patrilo v prvých dvoch prípadoch Rudolfovi Pálfimu a vedľajšie pole užíval Peter Hájiček. Tieto farské polia boli spojené s poľami patriacimi priamo kostolu v Borovej, ktoré obrábali farníci, respektíve filialisti. Kostol vlastnil aj pole v rozlohe
štyroch bratislavských meríc, kde kedysi rástol vinič. Celková rozloha polí patriacich kostolu bola teda 16 bratislavských meríc (cca 0,05 ha) a príjem z nich bol 10 zlatých ročne. V roku 1846 a 1859 vlastnil kostol pomerne rozsiahlejšiu plochu pôdy, a to o rozlohe 20 uhorských jutár a 874 štvorcových siah (9,36 ha) a v roku 1873 patrilo kostolu 12 uhorských jutár a 511 štvorcových siah (5,61 ha) pôdy.
Informácie z poslednej zápisnice kanonickej vizitácie z nami skúmaného obdobia sú pomerne stručné a skôr zamerané na farský kostol v Dlhej. Dozvedáme sa, že hotovosť kostolnej pokladnice Borovej v roku 1912 bola 1840 korún a 66 halierov, ročný zisk kostola predstavoval 912 korún a výdavky 460 korún a 99 halierov.
Iné sakrálne objekty
Okrem kostola sa v obci nachádzalo aj niekoľko iných sakrálnych objektov a stavieb. Najstaršia, kaplnka sv. Urbana na dolnom konci pochádza pravdepodobne zo 17. storočia. V roku 1847 sa vo vnútri tejto kaplnky z pálených tehál nachádzal obraz, namaľovaný na plátne. Sväté omše tu boli slúžené len na tretí deň Prosebných dní, kedy sem bola vedená procesia od kostola. Na hornom konci obce sa nachádzala kamenná socha sv. Jána Nepomuckého, o ktorú sa starali obyvatelia a mali aj v prípadne poškodenia alebo iných výdavkov spojených s touto sochou odložených 30 zlatých140 a v roku 1912 578 korún. Podľa zápisnice kanonickej vizitácie z roku 1782 sa na konci obce nachádzala kaplnka Najsvätejšej Trojice, ktorá v neskorších zápisniciach nie je vôbec spomínaná. Pri ceste smerom na Ružindol bol koncom 19. storočia osadený kríž, ďalší kríž bol umiestnený západne od kostola neďaleko božej muky. Smerom na Dlhú, v jej chotári, sa nachádzal tiež jeden kríž.