Informácie sú opisom Bakalárskej práce Adriána Lančariča, Dejiny Borovej v novoveku

Hospodárske pomery v 17. storočí

Celé 17. storočie je poznačené bojmi uhorskej šľachty proti Habsburgovcom v snahe upevniť si svoje staré práva a slobody. V roku 1613 sa za pomoci Turkov stal Gabriel Betlen sedmohradským kniežaťom. Viedenský dvor od počiatku priamo podporoval nepokoje a sprisahania voči Betlenovi, ku ktorému zaujal nepriateľské stanovisko. Betlen v lete 1619 povstal voči dvoru, v priebehu niekoľkých týždňov obsadil Košice, Fiľakovo, Levice, banské mestá a dostal sa až do Trnavy. Boje sa odohrávali aj na západnom Slovensku a ušetrená nebola ani Borová. Podľa portálneho súpisu Bratislavskej stolice mala Borová v roku 1602 35 domov, v rokoch 1603 a 1604 už len 20 domov. Turecké oddiely Betlenovho vojska zničili a vypálili kostol a školu v Borovej. Predpokladáme, že vojsko prešlo dedinou niekedy v rokoch 1619-1626.
Roku 1630 sa stáva sedmohradským kniežaťom Juraj Rákoci, jeden z najbohatších protestantských magnátov v Uhorsku. Možnosť postaviť sa voči dvoru sa mu naskytla v r. 1643, kedy švédske vojská prenikli na Moravu a uhorská šľachta vypovedala poslušnosť cisárovi tým, že mu odmietla poskytnúť vojenskú pomoc. Rákoci podnikol vojenské ťaženie o rok neskôr, v tomto roku sa vyhlásil za ochrancu nekatolíkov a časť jeho vojsk prenikla aj na západné Slovensko, odkiaľ ich vytlačila cisárska armáda. Lineckým mierom roku 1645 sa skončilo vojenské ťaženie Juraja Rákociho. Protihabsburské povstania Gabriela Betlena a Juraja Rákociho sa odohrávali prevažne na území Slovenska a boli súčasťou 30-ročnej vojny.

V 17. storočí sa okrem bežných poplatkov poddaných zemepánom stretávame aj s vyberaním tzv. drábskeho. V tomto období boli drábi rozmiestnení väčšinou na hrade alebo v jeho areáli spolu s hradnými husármi. Neskôr boli rozmiestňovaní po dedinách, mestečkách a majeroch panstva. Husári boli súčasťou hradnej posádky, drábi sa mali skôr starať o „verejnú bezpečnosť“ na panstve a vykonávať rôzne dozorné funkcie. Z urbára z roku 1660 sa dozvedáme o výške drábskeho v Borovej, ktoré predstavovalo 36 zl. ročne. Vyberal ho richtár mesačne, pretože väčšina poddaných by takúto jednorazovú sumu zrejme nedokázala zložiť.
Výrazne zničujúcim ťažením Osmanskej ríše v oblasti Malých Karpát bolo ťaženie v roku 1663, kedy obsadili Nové Zámky a tiahli od Hlohovca cez Dechtice, Smolenice, Modru, Pezinok až k Bratislave. Zmocnili sa aj Trnavy a v noci z 2. na 3. septembra prešli cez Malé Karpaty a cestou vypálili a vyplienili 30 osád a mestečiek. Pravdepodobne v týchto rokoch došlo k spustnutiu obce, obyvatelia neprežili stavovské povstania a turecké výpady. Preto Ferdinand Pálfi, ktorý vlastnil suchovskú čiastku Pálfiovcov na Červenom Kameni, osídlil opustenú osadu Joachimsthall Chorvátmi. Zrejme vyklčovali časť borového lesa, osídlili opustené usadlosti alebo založili nové a túto dedinu pomenovali Borová. Pomenovanie teda pochádza od veľkého borového lesa, ktorý bol na mieste dnešnej obce. J. Klempa nazýva Borovú chorvátskou osadou, kde „ dovčuľ majú tam rody pôvodné chorv. priezviská: Jelačič, Jurišič, Lančarič, Tomašovič, Krajčovič, Godovič, Izakovič, Ondrušovič, Klčovič, Chorvát atď.“
Aj druhú polovicu 17. storočia môžeme charakterizovať ako neustály spor medzi uhorskou šľachtou a Habsburgovcami, ktorý vyústil do ďalšieho povstania na čele s Imrichom Tökölim. So svojím kuruckým vojskom a s výdatnou pomocou tureckých oddielov si podrobil celú Bratislavskú stolicu. V obsadenej Trnave vznikol 8. augusta 1683 požiar, pri ktorom značná časť mesta ľahla popolom, veľa ľudí zomrelo a kuruci mesto vyplienili. Od druhej polovice 80. rokov cisárske vojská postupne porazili povstalcov a vytlačili Turkov z južného Slovenska.

 Cirkevné pomery v 17. storočí
Bratislavský mier v roku 1608 zaistil náboženskú slobodu luteránom a kalvínom. Šíriaci sa protestantizmus dostal zelenú a protestanti mohli slobodne vyznávať svoju vieru v mestách a dedinách aj vtedy, keď ich zemepán bol katolík. Ale podľa uhorského majetkového práva patril kostol v dedine zemepánovi a on s ním mohol voľne disponovať. Čiže ak bol zemepán katolík, i kostol bol katolícky, i keď všetci poddaní vyznávali protestantizmus. To pokladali uhorskí protestanti za krivdu a na ich čelo sa postavil Gabriel Betlen. Bol však donútený uzavrieť mier, v ktorom sa protestanti zriekli svojich požiadaviek, pomery sa vrátili do stavu v roku 1608. Dušou rekatolizácie v Uhorsku sa stal ostrihomský arcibiskup Peter Pázmaň, ktorý uţ ako mladý jezuita priviedol niekoľko významných rodín späť ku katolíckej viere. Významnú úlohu zohral aj Juraj Selepčéni. Zaloţil v Trnave nový seminár a šľachtický konvikt. Ku čiastočnej konsolidácii cirkevných pomerov prišlo aţ začiatkom 18. storočia. Dovtedy bolo územie Slovenska neustálym bojiskom cisárskeho dvora a protestantskej šľachty.70
 Kanonická vizitácia z r. 1634
Kanonická vizitácia predstavuje dôleţitý historický prameň pre poznanie dejín jednotlivých farností. Zjednodušene môţeme hovoriť o prehliadke duchovnej správy vykonávanej biskupom. Korene vizitácií siahajú do čias, kedy apoštoli navštevovali cirkevné obce a presviedčali sa o mravnom a náboţenskom ţivote obyvateľov. Z nášho územia je zachovaná najstaršia kanonická vizitácia Ostrihomskej arcidiecézy z roku 1397. Počas reformácie v 16. storočí boli pomery v katolíckej cirkvi značne narušené, cirkevní predstavitelia si zanedbávali a zjednodušovali vizitačné povinnosti. Určitú normu a poriadok vniesol do cirkevného života Tridentský koncil (1545-563), ktorý vydal aj dekréty o vizitácii farností a zdôraznil túto povinnosť. Vizitácia Ostrihomského arcibiskupstva sa konala v roku 1634 po synode v Trnave zvolanej roku 1629.
Kanonickú vizitáciu Borovej, ktorá organizačne patrila do Ostrihomského arcibiskupstva, Bratislavského archidiakonátu a Smolenického dekanátu, vykonal v roku 1634 bratislavský prepošt a vacovský biskup Juraj Draškovič. Borová bola filiálkou Dlhej. Vo vizitácii sa píše, že kostol bol vypálený Turkami v čase Betlenovho povstania. Zničená bola aj škola a farský dom bol úplne opustený. Dedina mala vlastného učiteľa, poriadneho katolíka, ktorý učil niekoľko žiakov a dostával 20 meríc obilia, zopár snopov obilia od každého domu a počas zberu hrozna aj trochu muštu. Meno učiteľa nie je vo vizitácii uvedené. K farskému majetku patrili štyri jutrá zeme a vinica, ktorú obrábala dedina. Všetci obyvatelia boli katolíci. Kňazom v Borovej bol 50-ročný Adam Barto, dlhovanský farár. Od farníkov dostával ročne dve merice obilia, malého kohúta a sedem urien vína. Borová mala v tom čase 30 domov a 120 obyvateľov.
Kanonickú vizitáciu v roku 1673 vykonal osobne čanádsky biskup Ferdinand Pálfi. Vizitácie boli realizované na základe nariadenia ostrihomského arcibiskupa Juraja Selepčéniho v celom Ostrihomskom arcibiskupstve. Keďže Borová mala od čias Betlenovho povstania kostol zničený a nový nebol ešte vystavaný a fara v Dlhej nebola obsadená, k vizitácii Borovej nedošlo. Bývalá farnosť Dlhá sa stala filiálkou Dolných Orešian. Predpokladáme, že nový kostol v Borovej bol vystavaný medzi rokmi 1670-1675.
 Kanonická vizitácia z r. 1694
Posledná kanonická vizitácia Bratislavského archidiakonátu v 17. storočí sa uskutočnila v roku 1694 z nariadenia kardinála Leopolda Koloniča, arcibiskupa, metropolitu ostrihomskej cirkvi, prímasa Uhorska. Vizitáciu vykonal ostrihomský kanonik Štefan Ilyéš so špeciálnym mandátom panovníka Leopolda I.

Vizitátor uvádza, že v Borovej sa nachádzal novopostavený kostol sv. Štefana kráľa. Bol priestranný, pekný, ale ešte stále nedokončený. Nachádzali sa v ňom tri oltáre, ktoré mali zatiaľ len kamennú časť prizdobenú obrazmi. V kostole chýbali lavice a kazateľnica. Vo vnútri boli viditeľné trámy chóra, veža nebola dostavaná. Vedľa kostola ležali dva zvony. Ide o ranobarokový kostol s jednoloďovým priestorom s polygonálnym uzáverom presbytéria a s vežou predstavanou na osi kostola. Interiér je zaklenutý valenými klenbami s lunetami a medzipásmi. Exteriér je členený lizénovým rámom a veža zastrešená murovanou ihlancovou strechou. Zvon pochádzal z r. 1687 od bratislavského zvonolejára G. Wolfa.
V kostolnej pokladnici sa v čase vizitácie nenachádzala žiadna hotovosť, kostol bol zadĺžený. Zásoby naturálií tvorilo 60 trnavských meríc raže, 15 trnavských meríc ovsa a 30 urien vína. Kostol vlastnil dve vinice a poberal príjem z mešcovej zbierky. Ďalej sa píše, že cintorínu v Borovej chýbala ohrada.
Farárom bol 40-ročný Juraj Sartorius, ktorý pôsobil vo farnosti Dlhá a v Borovej už štvrtý rok. Bol absolventom viedenského Pázmanea, ovládal slovenský jazyk a čiastočne aj nemecký. Obyvatelia Borovej mu odovzdávali ročne osem urien vína, domové dávky pre farára od sedliakov s celou usadlosťou, s polovičnou usadlosťou a od želiarov s domom sú rovnaké a predstavovali dve merice pšenice a jedno kurča.
Borová mala opäť vlastného učiteľa. Bol ním Pavol Sula, ktorý poberal od farníkov domové dávky vo výške pol merice obilia, štyri snopy obilia, dve urny vína rovnako od sedliakov s celou alebo polovičnou usadlosťou ako aj od želiarov s domom. V Borovej boli všetci rímskokatolíckeho vierovyznania. Počet domov v dedine bol 70, pričom 30 bolo opustených. V obci žilo 250 obyvateľov.
Podľa kanonickej vizitácie z roku 1634 konal bohoslužby kňaz Adam Barto v Borovej v nejakom roľníckom dome, keďže kostol bol zničený. Nevieme však posúdiť, či tomu tak bolo aj v nasledujúcich rokoch, vizitácia z roku 1673 uvádza Dlhú ako filiálku Dolných Orešian, čo takisto nevieme, či bolo od roku vizitácie alebo skôr. Preto je pravdepodobné, že obyvatelia Borovej buď chodili na bohoslužby do neďalekého Ružindola, alebo farár z Dolných Orešian prichádzal konať občasné bohoslužby priamo sem.