PRÍSPEVKY K DEJINÁM OBCE BOROVÁ NA SLOVENSKU

Toto je názov a dolu opis článku v Slovenských novín v Amerike. Podľa dostupných informácií článok (ako sa zdá je to len časť článku) poslal na Borovú pánovi Františkovi Viskupičovi, rodák z Ompitála (Doľany), Prof. Dr.Leonard Braniša  nar.1911, ktorý v 39-roku odišiel do Ameriky konkrétne do Argentíny, odkiaľ v 45-tom odišiel do Bolívie a kde žil až do svojej smrti. Profesor Braniša sa v Bolívii stal medzinárodne uznávaním paleontológom a geológom. V čkánku je rozpísaná história kraja a obce. Je opisaný tak ako bol publikovaný v novinách a sú v ňom použité slová ako sa používali v čase písania článku niekedy pred vojnou. Na konci článku je obrázok časti originálnej strany okopírovanej z novín
 

PRÍSPEVKY K DEJINÁM OBCE BOROVÁ NA SLOVENSKU

Obec leží na Trnavskej pahorkatine porastenej borovicovým lesom-bôrom, od čoho má aj svoje pomenovanie. Blízko je hlavná hradská (Modra-Králová-Budmerice-Ružindol-Trnava-Trakovice-Čachtice), od ktorej je odbočka do dediny. Má pôvabnú polohu s pekným rozhľadom na reťaz Malých Karpát a zase na odlesnený rovinový kraj na ďaleko-široko až k Malému Dunaju. Už vidiek obce hovorí za seba, a dávnu minulosť, hoci písomných pamiatok z nej sa pre pohromy, vojny a prelínanie obyvateľstva sotva čo pred 16. storočím zachovalo. Jednak úrodnosť ornej pôdy, bohatosť a prístupnosť rozličných cestičiek spájajúcich tento vidiek s krajinskými cestami by nasvedčovalo, že Trnavská pahorkatina bola zaľudnená ešte pred našim letopočtom. Archeologické nálezy: ohniská, obilné jamy súdkovitého znaku, pohrebiská na trnavskej pahorkatine, ktoré sa tu miestami ukrývajú, dávajú svedectvo o dosť hustom obývaní nášho vi
dieka.
Býval tu človek za veľkej Rímskej ríše, ktorá svoje pohraničie na pravom brehu Dunaja strážila stálymi posádkami légií. Dejepisne je dokázané, že rímske légie patrolovali trnavskou pahorkatinou až po Trenčín, kde mali strážnu posádku. (Pamätný súdobý nápis na skale Trenčianskeho hradu.)
I keď by sme radi o našom vidieku uviesť nejaké rukolapné dokumenty o našich predkoch zo slávnej doby veľkomoravskej doteraz nám táto naša zem ešte nevydala pochované pamätnosti o tejto slovensko-moravskej dobe.
No úfajme, že dnešná archeologická veda zahĺbi sa i do našej pahorkatiny intenzívnejšie a odhalí závoj našej Veľkomoravskej minulosti i na našom kraji. Máme však písomné dôkazy od 13. storočia, ktoré nám hovoria, že dejiny obce Borovej a vidieka sú súvislé s osudmi panstiev bratislavského (prešporského) župného úradu a neskoršie zase na Červenom Kameni a jeho odbočky v Suchej. Obyvatelia obce žili v poddanstve týchto hradných panstiev. Panstvá usadzovali ľudí popri potôčkoch a riekach. Voda vždy bola životodarným žriedlom prírody, preto sa ľud blížil so svojimi príbytkami k nej.
Aj poloha obce Borovej ukazuje nám ráztoky vody. Obec na vrcholci kopca, v ktorého lesoch pramení voda a jej stoky vlievajú sa do potoka tečúceho na svahu „Bor“ a do Dlhej, kde potok ústi do potôčkov od Dolian a pod Suchovským hájom priberá menšie pramienky a napokon sa vlieva v Suchej do riečky Parnej.
Osudy druhých pramienkov z chotára obci Borová sú už zaujímavejšie. Tieto roztoky idú až štyrmi potôčkami a priberajúc potôčky a potoky, napokon ústia v Malom Dunaji. No v chotári Borovej tvoria až tri doliny, z ktorých stredná je pre nás preto významná, lebo na brehoch tejto doliny leží naša obec, ktorá v najstarších listinách sa vyskytuje pod menom dolina sv. Joachima (Joachimsthal) pomenovaná od patróna kostola obce sv. Joachima.
Joachimskú dolinu v 14. storočí osadilo panstvo z Červeného Kameňa Nemcami a kedže dolina je po nemecky thal, pomenovali toto usadlisko Joachimsthal-om.
Avšak Nemci okolo roku 1670 tu už vymreli v dôsledku mnohých vojen na okolí a preto Ferdinand Pálffy, biskup Čadánsky, ktorý suchovskú čiastku Pálffyovcov v Červenom Kameni si vymohol pre seba – opustenú obec Joachimsthal osadil Chorvátmi a okolitými Slovákmi, ktorí vyklčovaním borového lesa založili prvé sedliacke hospodárstva a takto založenú obec pomenovali menom Borová. Zemepán, biskup Pálffy im postavil kostol ku cti sv. Štefana. Pravda, zubom času a vojnovými ťaženiami s obcou Joachimsthal, zrúcaný bol i kostol sv. Joachima. Spomenuli sme, že vznik obce zprvu Joachimsthala a zase Borovej pochádza od panstva na Červenom Kameni. Práve preto pretrhneme pokračovanie dejín týchto obcí, lebo načim sa oboznámiť najprv s dejinami tohto panstva.

Hrad Červený Kameň, jeho panstvo a podobenstvo

Keď Maďari zaujali náš slovenský kraj po páde Veľko-Moravskej ríše, začiatkom rokov 900 nášho letopočtu, a usadili sa na podunajskej rovine, spôsoby spravovania krajiny prevzali od našich slovanských predkov. Bolo to hradištné zriadenie na čele so županom. Trnavská pahorkatina a celý kraj patril do hradného panstva Prešporského, dnes Bratislavy.
Podľa histórie, sv. Štefan I. kráľ Uhorska v Ústave krajiny ponecháva hradištné zriadenie. Majiteľom hradu bol panovník. Hrad držalo v stálej pohotovosti vojsko. Rodinní príslušníci týchto vojakov boli usadení po dedinách kde obrábali role. Kráľovi platili dane a odvádzali poddanské náležitosti, ktoré určoval kráľovský štatút, čiže neskôr urbár (uri bér) – panský nájom. Kráľ však už začiatkom 13. storočia postupne svoje hradné majetky podarúval svojim verným pomocníkom za zásluhy o kráľovskú korunu. Takto sa tvorila vysoká šľachta.
Z týchto podarúvacích kráľovských listín – donácií, sa dozvedáme o hradnom pánovi a pri tom aj o poddanských obciach, ktoré mu odovzdali pri zápisniciach dvaja poverenci a to zo strany župy kráľovský zmocnenec (homo regius) a zo strany patričnej kapituly (homo kapitularis). Poddanstvo hradného panstva sa tvorilo podľa všeobecného, kráľom schváleného štatútu. Prevzali sa bývalé roľnícke usadlosti a tvorili sa nové. Klčovali sa lesy, rozorávali sa pasienky pre ornú pôdu (oráčinu)Usadzovali roľníkov. Toto mal na starosti dôverník hradného pána a tento bol aj dozorcom nad pánskym usadliskom v obci  a bol aj vyberačom poddanských povinnosti. Na pozemkoch určených na roľnícke pole, tvorili sa sedliacke usadlosti. Jedna usadlosť pozostávala u nás asi zo 40 uhorských honov. K tomuto patrili ešte lúky a pasienky, prípadne vinohrady. Potrebné budovy dalo stavať panstvo. K rodinnému domku patrili hospodárske staviská a humno, záhrada. Poddaný sedliak mohol so schválením panstva svojím deťom oddať aj delené usadlisko. Delilo sa na polovicu, nanajvýš na štvrtinu. Naše sedliacke rodiny mali poväčšine štvrtinu usadlosti. Boli teda maloroľníci, asi desať uhorských honov. Keď sa množila bieda donútila súrodencov odísť za chlebom, opustiť rodnú obec alebo odísť za bírešov, ktorí obrábali pánske v obci a bývali na majeri( na takzvanom hoštáku). Boli to už poľnohospodárski robotníci, tovarichári. Z roľníkov a robotníkov sa mohli z poddanstva vyslobodiť za zásluhy na vojne, alebo za vynikajúce služby hradnému pánovi. Do slobodného stavu sa dostali kráľovskou listinou armalis-om. Takto slobodní sa volali zemanmi, lebo mohli zem vlastniť. Ich práva a povinnosti stanovil župan. Obyvatelia trnavskej pahorkatiny od Pezinka po Trnavu patrili do hradného panstva pezinského a červenokamenského, ktoré sa, ako uvidíme, spojilo a pribralo aj panstvo smolenického hradu.

Kráľovná Konštancia a Trnava

Hrad Červený Kameň založila kráľovná Konštancia okolo roku 1230.
Konštancia bola dcérou uhorského kráľa, arpádovca, Bélu III, ktorý keď sa vydala za českého kráľa Premysla Otakara I, dal jej do venca obec Trnavu s tým, že musí dať stavať pod horou Kukla hrad, a musí i Trnavu ohradiť múrom a baštami.
Konštancia vykonala tieto povinnosti, vybudovala hrad, ktorý dostal meno Červený kameň od červenkastej skalistej pôdy a Trnavu nielenže opevnila ale ju obohatila krásnymi budovami medzi ktoré patrili starobinec i nemocmica s kostolíkom. Do tejto nemocnice usadila Klarisky, reholnice sv. Františka z Asisi a sv. Kláry, vtedy ešte žijúcej, do ktorej rádu vstúpila aj jej dcéra blahoslavená Anežka. Konštacia dostala zasa od svojho manžela , na prípad ovdovenia, župu Breclavskú za Moravou, na čo jej otec Bélo III pridal obce patriace panstvu Ostrý kameň ležiace na takzvanej ceste českej (via bohemia) od Trnavy po rieku Moravu. Konštancia zaľudnila úrodný kraj na Trnavskej pahorkatine a na ceste českej po rieku Moravu vyklčovaním lesov, borov a založeným sedliackych roľníckych hospodárstiev (feuda) s ornou pôdou s hospodárskymi staviskami, ako to bolo zvykom za doby ktorá sa trinástym storočím začínala a ktorá je od sedliackych usadlostí (feuda) pomenovaná dobou feudalizmu, čiže sedliacko-roľníckeho poddanstva.

Vpád Tatárov

Konštancia zomrela v roku 1240. Po jej smrti prešiel Červený kameň do kráľovho vlastníctva. Uhorským kráľom bol vtedy Belo IV. Boli to roky veľmi pohnuté. Veľké hordy Tatárov napadli Uhorsko a kráľovo vojsko temer celé skosili pri rieke Šajave.. Tatári odišli z krajiny r. 1242 a nakoľko ničili všetko čo im do cesty padlo, že Belo IV musel krajinu znova budovať.Ani Červený kameň a jeho dediny neboli zachránené od ich plenu. Avšak jak hrad i sedliacke usadliská sa čoskoro zreštaurovali. V roku 1271 Premysl Otakar II už dobíjal čo sa mu pošťastilo a tak celá Trnavská pahorkatina, malokarpatské podhorie  i mesto Trnava boli jeho vlastníctvom. Po jeho smrti r.1278 Apor, Sedmohrdský vojvoda (vajda) sa síce zmocnil Červeného kameňa a syn župana Tibucha, Tomáš čoskoro  asi r. 1290 ho dostal od kráľa Ondreja posledného Arpádovca. Tomáš Tibuch musel polovicu hradu z královského rozkazu odovzdať Martinovi Eimechovy a to nielen z budovy ale zo všetkých jej náležitostí, teda aj z roľníckych usadlísk. Stalo sa to v roku 1296. Táto deľba hradného panstva i jeho poddanstva bola úradne zápisnične zachytená. Táto zápisnica je doteraz najstarším písomným dokumentom o tom, že ktoré obce patrili r. 1296 do červenokamenského panstva. Boli to obce Cheztey, Ujfalu, Dumbo, Vista, Kispofud, Gospolov, Torcha, Kurectur, Latkfolva, Hoszúfalu, Zabuch, Sivos, Kethena, Kurtweles. Ani jedna obec nemá nemecké meno. Kráľovský notár ktorý písal zápisnicu pre deľbu panstva niektoré mená obcí pomaďarčil, na príklad Ujfalu – Nová ves, neskoršie Neštich čiže Neustift, z týchto spomínaných obcí zisťujeme dnešné názvy obcí. Cheztey – Cseczte – Častá; Ujfalu – Neštich – Smolenická nová Ves; Dumbo – Wernersdorf – Dobó – Johannisdorf – Dubová;  Vista – Kis – Visiok – Wischdorf – Vištuk; Kispofud - ? ;  Cospolova – Gosseldorf – Gosschwele – Košolná; Torcha - ?;  Kereches - ?  Latkfolva - ?;  Hoszutalu – Longovilla – Langéndorf – Dlhá;  Zubuch – Durpach – Zuha – Szarazpatak – Suchá;  Sivis - ?;  Kethena - ?;  Kurtweles -  Kôrtwelyes   dnešná Slovenská nová Ves pri Voderaoch.
Martin Eimach čoskoro predal svoju čiastku Červeného kameňa Matúšovi Čákovi Trenčianskemu, synovi Petrovi Čáka, Bratislavského župana.  Matúš Čák držal Červený kameň s poddanstvom do roku 1321 do svojej smrti, kedy prešiel hrad do rúk kráľa Roberta Karola. Napokon kráľ Ludevít Veľký daroval hrad Volfardovi, nemeckému rytierovi ako odmenu, že zo svojimi štyritisíc vojakmi žoldniermi mu pomáhal v Neapolskej vojne. Jeho syn rovnakého mena mal predikát z Červeného kameňa a žil ešte r. 1415 ale listina kráľa Žigmunda z roku 1421, jeho ženu Katarínu rodenú Hederváry spomína už ako vdovu. R. 1440 istý Vilhem Volfard je majiteľom hradu, po ňom sa spomína Pavel, ktorého žena Jutka r. 1440 už ovdovela. Táto vdova Jutka sa r. 1451 vydala za Juraja, grófa Pezinského a Jurského panstva. A týmto spôsobom sa spojili panstvá Jur, Pezinok a Červený Kameň, v osobe tohto grófa Juraja, ktorý zomrel r. 1467 a pochovaný je v Jurskom farskom kostole.
Z histórii čítame, že Peter syn majiteľa Juraja, dáva roku 1511 celé panstvo do zálohy vdove po Štefanovi Zápoľskom, Hedvige, Tešínskej kňažnej, za 36100 zlatých florenov. Tento Peter zomrel r. 1516 a kedže nemal potomkov hrad prešiel na krála Ľudovíta II, ktorý ho daroval svojej manželke kráľovnej Márie z rodu Habzburgovcov. Z tohto povstal súd o zálohu. Napokon grófi Pezinskí a Jurskí zmocňujú kráľovnú aby vyplatila Zápoľských. Avšak kráľovná Mária darovala toto panstvo Alexejovi a Jánovi Turzovcom, ktorí nápadníkov Zápoľských vyplatili. Jednak i Turzovci dávajú panstvo už r.1528 čiastočne do zálohy Ladislavovi Morému za 16000 zlatých florénov. Bohatý Alexej Turzo sa musel dostať do finančných ťaškostí, keď predal panstvo svojim veriteľom, Bavorským bankárom Fuggerovcom. Tento predaj potvrdil kráľ Ferdinand I 1.júna.1536. Na čo Prešporská kapitula uviedla Fuggerovcov do vlastníctva hradu a panstva. Proti predaju protestovali starí majitelia grófi z Pezinka a Jura : Krištof a Štefan

Kto to boli Fuggerovci

Pochádzali z Augzburgu, Bavorsko, zo starej plátenkárskej rodiny. Jeden člen tejto kupeckej rodiny financoval cisára Karola V. proti Tunisu, Afrike. Istý Jakub Fugger bol už bohatým bankárom a požičiaval na zmenky (wechsle) so zárukou aspoň dvoch žirantov. Fuggerovci vymysleli aj “zmenku“. R. 1546 hodnotili majetok Fuggerovcov na 63 millionov zlatých flórenov.
Kráľ Ferdinand I dal majiteľovi Červeného kameňa Antonovi Fuggerovcovi a jeho potomkom r. 1541 šľachtické výsady a právo meča, že mohli vykonávať rozsudok, aj na smrť, v obvode svojho panstva na kmínoch, vrahoch, podpaľačoch, keď ich na to odsúdil panský hradný súd pozostávajúci z úradníkov panstva, okolitých zemanov a fojtov. V Častej bola táto šibenica, ktorá ešte r. 1870 stála. V Častej na Hoštáku býval kat v dome Weidingerovom.
R. 1566 kráľ Maxmilián potvrdil v panstve: Jána, Jakuba a Marka Fuggerových. V tomto i v nasledujúcich rokoch veľa trpeli poddanské obce. Tohože roku (1566) dňa 12 apríla kráľ Maximilián na žiadosť Fuggerovcov dáva výsady týmto obciam: Kto z poddaných stavia dom, hospodárske budovy, vysádza vinice alebo zoral úhorom nechané role, za šesť rokov nebude platiť dane a bude oslobodený od všetkých poddanských povinností ( subsidis et servitiis). Túto výsadu potvrdil aj kráľ Rudolf II. R. 1579, z čoho usudzujeme, že reštauračná práca poddaných obcí nebola skončená v rokoch 1556–1572 a preto bola výsada predlžená.  Dňa 17. júna 1556  vyšiel kráľov rozkaz, že panstvo musí dodať čo najviac vyzbrojených vojakov proti Turkom a že hradní páni Fuggerovci musia viesť osobne svoje vojsko do vojny. Od r. 1526 bol náš kraj stále znepokojený. Zasahovali sem Tureckí sliediči, výskumníci, ktorí vyrabúvali dediny, plienili ich. Obyvateľstvo Trnavskej pahorkatiny i tak bolo hodne preriedené jednak chorobami a hladom. Boli roky neúrodné. A potom stále neistota a nepokoje. Ľud z Chorvátska zo Zadunajska a najmä z Veľkej roviny Podunajskej (Alfold) utekal pred Turkami práve k Malým Karpatom v nádeji, že tu nájde bezpečný útulok. I kňažstvo vyššie opustilo Ostrihom a presídlilo do Trnavy (1542).  Kanonické vizitácie arcibiskupa Mikuláša Oláha z rokov 1559–60–61 ukazujú trápny obraz vymretých obcí, opustených sedliackych usadlostí.  Fuggerovci povolali Nemcov na vyprázdnené, opustené sedliacke usadliská. Ale valili sa na Slovensko k nám húfne aj Chorváti a Maďari.  R. 1571 malo panstvo na Červenom kameni 270 roľníckych usadlostí – port – za ktoré muselo platiť na opravu hradu v Rábe 324 zlatých flórenov.  V týchto vojnových rokoch sa zle hospodárilo, lebo Fuggerovci upozorňovali poddanské obce, aby role mali aspoň taký výnos, žeby výplaty hradných zamestnancov mohli uhradiť a tak nemuseli peniaze posielať na to z Viedne. Panstvo viedlo o poddaných dve hlavné knihy. Boli to: “Instructionbuch“  a    “Registratur von Bibersprung“.
Za Fuggerovcov sa stretávame s nemeckým menom Červeného Kameňa “Bibersburg“.  Fuggerovci veľmi boli rozvetvená rodina a preto vždy sa ťažkosti vyskytovali pri dedičstvách. No pomáhali si už za živa medzi sebou a hľadeli na to, aby jedno panstvo – kedže ich mali veľa – dostalo sa do rúk jedného člena rodiny. Tak sa stalo, že Rajmund Fugger predal svoju časť na Červenom Kameni Jánovi Fuggerovi. Do tých predajov zasiahol kráľ Maximilián II., ktorý určil hodnotu tejto časti hradu a jeho panstva na 50 000 zlatých florenov.  Za Fuggerovcov mal hrad z počiatku svojich strážcov – drabantov – Slovákov, ale neskoršie na žiadosť Fuggerovcov súhlasil župan, aby hrad strážili iba Nemci.
Spomínaný Instrac tionsbuch vykazuje, že r. 1542 patrili do panstva tieto obce: Častá, Ompitál, Dolné Orešany, Šelpice, Nemečianka, Košolná, Suchá, Zvončín, Dlhá, Budmerice, Vištuk, Halmeš, Kaplná, Dubová a polovica obce Bag. Kupectvo, obchody po Židoch preberali Nemci. Na ich miesto usadzovalo panstvo Chorvátov. Inventár kostolov v panstve červenokamenskom z r. 1600 spomína, že kostol v Joachimsthale má 5 kazúl(omšových rúch), jedno viatikum s dvoma corporálmi, Missál procesionál (virtuál) a 6 zástav. Vo veži kostola boli dva zvony.  O tomto kostole by sme sa dozvedeli azda bližšie z kanonických vizitácií r. 1634 a 1673. Kanonické vizitácie zo 16. storočia obec Joachimsthal nespomínajú, lebo bola opustená, obyvatelia sa často menili a prichádzajúci Chorváti boli preberačný ako tomu nasvečujú obecné kroniky z r. 1550 v Dubovej, vo Vištuku a Instructionsbuch na Červenom Kaneni.  V Dubovej je o nich takýto záznam: Chorváti stále myslia na útek a vo Vištuku sa o nich hovorí, že r. 1550 Dubovú opustili a presťahovali sa do Vištuku na lepšie pole. O Vištuku sa píše, že r. 1540 mala obec iba desať domov a že bývajú v nich Nemci a Slováci. A r. 1550 Instructionsbuch spomína (87 art.), aby sa obec nie pomaly, ale razom zaľudnila a to nie takými tulákmi a vandrovníkmi ako sú Chorváti. Prvý doteraz nám známy písomný záznam je tento: Kráľ Rudolf svojím podpisom datovaným 2. augusta 1593 zmocnuje baróna Mikuláša Pálffyho, aby na údržbu chudobinca a školy v Častej obrátil deviatky, desiatky a príjmy z viníc nim najnovšie reštaurovaných – zaľudnených obcí: Sv. Ján, Sv. Štefan, Sv. Joachim. Desiatky – ináč cirkevné poplatky od poddaných – týchto troch obcí podľa krajinských zvykov sa obrátia na stavbu poddanských domov, ale keď zo stavbami budú hotoví – zaväzuje sa hradný pán i za seba i za potomkov titulom náhrady za desiatky od poddaných vyplatiť ročne na deň sv. Juraja 16. uhorských zlatých Ostrihomskému prímášovi. Deviatky a poplatky (uhorské právo) odviníc odvádzajú tieto tri obce vždy spomenutému starobincu a špitálu v Častej.Deviatky ale dostáva panstvo. Tieto tri obce pomenované v spomenutej kráľovskej listine podľa patróna svojho kostola a to Dubová, obec sv. Jána; Štefanová, obec sv. Štefana; a ST. Joachimsthal, obec dolina sv. Joachima. Kedže tieto obce odvádzali poddanské poplatky špitálu v Častej menovali sa oj špitálskymi obcami. Roku 1610 odovzdali tieto obce špitálu zo svojich viníc: Joachimsthal – 144 okov vína; Štefanová  –40 okov vína; Dubová – 8 okov vína. Z tohto výkazu vidieť, že Joachimsthal  – predcodca našej Borovej musel mať veľké a dobre obrábané vinohrady. Chudobinec, ináč starobinec aj špitál v Častej ešte v roku 1878 dostával od panstva drevo a mal 7 starcov v opatere, ktorí dostávali denne každý desať grajciarov.
Aké osudy stihliobec Joachimsthal v 17. storočí o tom vieme málo z písomných pamiatok a na ústne podanie spoliehať sa nemožno, lebo dedina bola často opustená a obyvateľmi prelíňaná, vymieňovaná. Tu nám poslúžia orientáciou iba dejiny krajinské a krajové. Z týchto sa dozvedáme, že okolie našej dediny bolo hodne postihnuté vojnami a čo po nich nasledovalo: hlad a mor, hotové to Božie dopustenie na nešťastný ľud.
Roky 1618-1683 zanechali u nás po sebe smutné pamiatky. Boli to vzbury maďarských kalvínov: Bethlenovcov a Rákocczyovcov, ktorí zo Sedmohracka podnecovali ľud k vojnovým ťaženiam pomáhať Turkom proti panovníckej rodine. Časté vpády tureckých špehúňov, sliedičov a vojenských koristníkov poznačili kde-tu do farských matrík do obecných kroník. Tak na fare v Suchej sú zaujímavé záznamy od r. 1630 o tureckých vpádoch, ktoré mali veľmi tragické následky v okruhu Suchá, Štefanová, Dubová a tak aj u nás na strednej doline v chotári nášho Joahhimsthala.  Vtedajší farár v Suchej, Ján Balassy, poznačil, že v septembri r. 1663 vyzbrojené turecké hordy napadli z hora – teda od dnešnej Borovéj – Suchú (Trnavu obišli) drancovali a rabovali, takže sám farár s mnohými farníkmi zutekal a poldruha roka bol vzdialený, že v tom čase do 300 farníkov odvliekli do tureckého zajatia a čo doma ostali, skrývali sa a žili bez verejných Bohoslužieb. V tomto čase Izmar Damasci, turecký vezír, vystrojil 25-tisícové vojsko na rabovačku a tiahol na Hlohovec. Značná časť tohto vojska prešla Trnavu a drancovala dediny až po Pezinok. Asi 40 dedín vyrabovali a podpálili, kým ľud zutekal do hôr. Takto to mohlo byť aj s Joachimsthalom.  Po farárova Jánovi Bolessym v Suchej obsadil faru Jakub Nováky a po ňom Anton Dendriaccze zo Štefanovej. Tento poznamenal r. 1665 v matrike, že iba tých zomrelých poznačil na ktorých nezabudol. V týchto rokoch 1665-1678 býval v Suchej v rodinnom panskom kaštieli Ferdinand Pálffy,  čanácky biskup, ktorý vlastnil suchovský podiel Červenokamenského panstva, ktoré sa rozprestieralo i na  chotár zničenej obce Joachimsthalu.
Takto okolo r. 1663 mohla zaniknúť aj obec Joachimsthal.

Borová jej vznik a osudy

Pálffyovci priniesli zvláštny druh ihličnatých stromov: tazvané Boriny. Tieto pochádzajú od Atlantického mora, na pobreží Francúzska, kde sa dobre darili. Na okolí Malých Karpát v Palffyovskom panstve sa tiež dobre ujali. Nimi zalesnené kraje sa menovali bormi. Na svahu medzi Borovou a Dlhou pri Suchovskom háji podnes je názov chotára: “Bor“. A tu pri starom výmole, takzvanej “Strednej doline“ povstala nová obec, naša dnešná Borová.
Svoj vznik môže pripísať biskupovi Ferdinandovi Pálffymu. Spomínali sme, že Ferdinand Pálffy bol priamym vnukom Mikuláša Pálffyho a Márie  Fuggerovej. Jeho otec Ján (+1656) a matka Anna Mansfeld. Ferdinand sa narodil  roku 1620. Ako 20 ročný vstúpil do kláštora Jezuitov, študoval v Trnave a V Ríme. Potom 19. augusta 1672 sa stal čanádským biskupom a kedže jeho diecéza bola Turkami obsadená, býval v Trnave a v Suchej. Roku 1678 stal sa jágerským biskupom, ktoré malo svoje sídlo v Košisiach. A tak r. 1678 sa presťahoval zo Suchej do Košíc, kde aj 31. októbra 1680 umrel a tam bol aj v krypte Jezuického kostola pochovaný. Bol veľkým dobrodincom Jezuitov, ich školstva a najmä Trnavskej univerzity, kde mu po smrti dali na univerzitnej budove pamätnú tabuľu. Ferdinand Pálffy bol 30 rokov u Jezuitov. Bolo to v rokoch 1640-1670. Potom vystúpil z rádu, usadil sa na rodičovskom panstve v Suchej s tým že rodina, ktorá jeho podiel po otcovej smrti (1656) užívala musela mu vyplatiť 43 tisíc zlatých florenov. Ferdinand Pálffy asi tieto peniaze obrátil na budovanie sedliackych usadlísk na pozemkoch dnešnej Borovej, ktorá sa tvorila po vyklčovaní borov, po ktorých dostala aj svoje meno. Pre novú obec dal stavať kostol, pravdepodobne aj faru, ktorá v r. 1673 bola na čas  privtelená k Ružindolskej. Toto spomína Szelepchenyiovská kanonicka vizitácia r. 1673. Z tohto úradného záznamu, prvý raz sa dozvedáme o obci Borovej.
Spomínaná farská kronika v Suchej hovorí, že v rokoch 1667-1678 bol tam pánom Ondrej Dušani a že v tom čase býval v Suchej Ferdinand Pálffy.  V tých rokoch sa staval kostol v Borovej ku cti kráľa sv. Štefana a v ňom aj oltár jeho syna sv. Imricha. Vežu kostola postavila obec až v rokoch 1780-tich.  V Borovej boli chýrne vinohrady, ktoré však koncom 18. storočia už spustli.
Jestvuje v štátnom archíve v Bratislave pôvodný prosbopis občanov “Na slávnu Panskú stolicu Slávnych Panství červenokamenských ako apel na Slávne Panské Právo“. V ňom sa občania sťažujú, že “viničný koreň mnoho rokov starý už skrze mdlobu bujno hnať nemôže..... víc a víc slábne a užitek ani prácu, ani náklad nevynahradzuje..... chostlivejšie pre nás a pre panstvo by bolo keby sa vinohrady vyklčovali–obrátili na role a neskôr sa prípadne znovu na vinič vysadil. Očakávajúc milostivú a potešiteľnú rezolúciu, ostávajú, nebohí poddaní obce Borová.
Obec Borová už  pri svojom vzniku bola osadená domorodými Slovákmi, prípadne už poslovenčenými Chorvátmi, alebo Nemcami.  Podľa úradných spisov Štátneho archívu v Bratislave značka ŽB-I a A-X. Urbárialia: Borová  –  Urbár (1768).  Komasácia: r. 1846-1859-1868.  Listiny z rokov 1768-1874.  Borová, ako aj iné poddanské obce mali so zemepánom zmluvu, ktorá bola potvrdená stoličným (župným) úradom. Táto zmluva sa volala: urbár.
Tu podávame výťach urbáru poddaných v obci: Borová z roku 1768.
Urbár je tlačený –- je to všeobecný formulár urbárov, vydaných z príkazu kráľovnej Márie Terézie s poznámkami osobitných želaní obce, alebo zemepána. Titul “urbár“ osady Borowe, Borovej, ktorá gruntovým pánom grófom Pálffy Karolovým a Rudolfovým prináleží. Prvý bod urbára stanoví: čo sa má rozumieť pod jedným poddanstvom, alebo sedliackym domom. Jedno poddanské  sídlisko pozostáva z týchto náležitostí: dom, dvor, záhrada, miesto pre stodolu, čo zaujalo temer dva uhorské hony “intra villam“ pozemku. Sedliaci – poddaný v Borovej boli tazvaní štvrtkári, čo znamená, že jedna rodina mala už len štvrtú časť celého usadliska. A tak aj tie hospodárske budovy horespomínané, čo  ploche  “intra villam“  majú najviac asi pol uhorského hona pozemku (asi 600 kvadrátnych siah). K takému štvrtárskemu
sedliackemu usadlisku patrili na vnútrochotárskom grunte diele, oráčiny na ktorých sa dali dve Prešporské  merice obilia vysiať.  Ďalej patrili k tomuto hospodárstvu lúky, vo výmere 8 koscov, ktoré mohol za deň skosiť. Okrem toho ešte aj časť lesa a vinohradu.
V druhom bode (punkte) spomínaného urbára hovorí sa o výhodách sedliaka-poddaného, že môže od sv. Michala až do sv. Jura svoje vlastné víno pod viechov šenkovať. Ažeby sedliaci vyklčovali les a založili na takých kopaniciach – gruntoch – vinohrady a panstvo by im to chcelo vziať, musí im nahradiť túto prácu.  Sedliak má právo si nazbierať v panskom lese na zemi ležiace drevo, odpadky, sucháre na zakurovanie.
V treťom bode sa hovorí “robote“. Každý sedliak je povinný v týždni jeden deň s dobytkom, zo zápražou, s vlastnými vozmi, pluhom, so svojou bránou pracovať na panskom. Keď nepoužije svoj dobytok tak v týždni dva dni v čase žatvy to platí so zápražou dva dni. Hoferi, takzvaní hoštáci, ktorí bývajú v domoch na pastve takto musia pracovať 18 dní v roku a ktorí nemajú domy pridelené pracujú takto zdarma 12 dní v roku. Okrem toho každý sedliak je povinný ročne raz furmančiť “na dlhú cestu“ a jeden voz dreva narúbať a doviesť pre panstvo.
V štvrtom bode urbára sa hovorí o poddanských povinnostiach. Poddaný platí ročne od domu a hospodárskych budov len (takzv. “cyns“) jeden zlatý a to v dvoch termínoch–rátach– na sv. Jura a na sv. Michala. Za dvor je povinný dať panstvu ročne: dve kuriatka 2 kopúnov, 12 vajec, jednu holbu topeného masla. Z gruntu–z rôľ a lúk–platí ročne 30 celých usadlostí spoločne jedno tela, alebo ho vymení za jeden zlatý a 30 grajciarov. Okrem toho sa sluší aby sedliak dal dar ak je v panstve sobáš.

táto časť sa nachádza v odseku Vpád Tatárov