Informácie sú opisom Bakalárskej práce Adriána Lančariča, Dejiny Borovej v novoveku
Hospodárske pomery v 18. storočí
Posledné povstanie proti Habsburgovcom vypuklo v Uhorsku v roku 1703. Na čele odporu voči viedenskému dvoru stál najbohatší magnát František II. Rákoci, ktorý využil nespokojnosť kalvínskeho obyvateľstva a vtedajšiu situáciu v krajine. Získal si popredných cisárskych vojenských veliteľov a v októbri 1704 obsadil Rimavskú Sobotu, Lučenec, Krupinu, Levice a stredoslovenské banské mestá a postupne prenikal na západ Slovenska. Začiatkom decembra obsadili povstalecké vojská Trnavu, spustošili okolie Bratislavy a Viedne. V máji porazili cisárske vojsko pri Smoleniciach a ustupujúce jednotky prenasledovali a povraždili v Malých Karpatoch. V decembri 1704 síce stratil Rákoci Trnavu ale už v marci 1705 obsadil sv. Jur, Pezinok a Modru. Povstalecké vojská porazil generál Heister v auguste v bitke pri Budmericiach. Usudzujeme, že i tieto povstalecké či dokonca aj cisárske oddiely, ktoré operovali v blízkosti Borovej, mohli napáchať v dedine škody na majetku, prípadne si mohli vyžiadať obete na ľudských životoch z radov dedinčanov. Mier uzavreli kuruci a labanci v Satu Mare 30. apríla 1711.
V roku 1712 uskutočnila Bratislavská stolica súpis obcí a ich ekonomickej sily. Zo súpisu vyplýva, že v Borovej žilo 31 sedliakov a traja želiari bez vlastníctva. Jarná a jesenná siatba predstavovala 124 meríc, úhorom ležalo 155. Rozloha vinohradov v roku 1712 bola 87 viníc v kopáčoch. Hospodárske zvieratá boli dôležitou súčasťou usadlostí. Obyvatelia Borovej vlastnili spolu 23 volov, 24 koní, 33 kráv a 14 juncov – mladých volov. Daň za celú obec bola vyčíslená na 1000 zl., pričom 536 zl. sa vybralo od jednotlivcov.
V roku 1711 nastúpil na uhorský trón Karol III. a stal sa aj nemeckým cisárom ako Karol VI. Na sneme roku 1715 sa vyslovil za zriadenie stálej armády, čo predpokladalo trvalú daň pre obyvateľstvo. V súvislosti s odvádzaním dane sa v rokoch 1715 a 1720 uskutočnili prvé celokrajinské súpisy dane platiaceho obyvateľstva. Daň platili len neprivilegované vrstvy obyvateľstva. Súpis z roku 1715 sa však stretol s mnohými problémami, keď sa šľachta a poddaní snažili rôznymi spôsobmi zmenšiť daňový základ. Súpis teda nezodpovedal pravdivému počtu port v krajine. Zoznam daňovníkov, ich polia a vinice podľa súpisu uvádzame v tabuľke
Tabuľka Súpis dani podliehajúceho obyvateľstva v Borovej v roku 1715
Meno daňovníka Polia (v jutrách) Vinice (v kopáčoch)
Andrej Janošik 4 1
Ján Brunovský 4 1
Jakub Vidó 4 1
Andrej Loch 4 ½
Ján Kobetič 4 1
Ján Juričik 4 2
Juraj Zelenko 4 1
Michal Ostríš 4 1 ½
Jakub Cirán 4 2
Martin Stolai 4 1
Ján Dúbravec 4 2
Peter Jelečič 4 ½
Matej Janota 4 1
Michal Sučanský 4 1
Martin Herkovič 4 1
Spolu 60 17 ½
V roku 1720 mala obec 28 daňovníkov, z ktorých 20 obyvateľov užívalo polia vo výmere 12 a pol jutra, čo predstavuje značný nárast v porovnaní s rokom 1715, kedy každý sedliak v Borovej hospodáril len na štyroch jutrách ornej zeme. Z najčastejších mien sedliakov vyberáme nasledovné: Šidlík, Vidó, Lančarič, Loch, Zelenko, Popovič. V súpise sú uvedené aj vdovy. Vdova Popovičová hospodárila na 12 a pol jutrách zeme a jednom kopáči vinice, vdova Lančaričová užívala jeden kopáč vinice.
Vyrubovaniu daní v Uhorsku však chýbal stabilný základ a situáciu komplikovali aj rozdiely v daňovom zaťažení medzi severnými a južnými stolicami. Preto sa v roku 1724 znovu nastolila požiadavka súpisu daňovníkov a v roku 1727 vyšla pre tento súpis aj kráľovská inštrukcia, podľa ktorej sa mali spísať a zmerať všetky urbariálne pozemky poddaných. Na tomto základe sa potom mala stanoviť ich rozloha a výnos. Proti takémuto súpisu sa na sneme v rokoch 1728-1729 však postavili stavy a tvrdili, ţe predmetom zdanenia nemôže byť pôda poddaného, ktorá je majetkom šľachticov, ale iba samotný poddaný a jeho platobná schopnosť. V roku 1727 sa podľa súpisu presunula značná časť poddanskej pôdy do rúk feudálov. V Borovej bolo pustých 29 štvrtinových usadlostí, ktoré si privlastnil zemepán.
Spomenuli sme, že Borová bola popri roľníctve vinohradníckou obcou. V roku 1720 bola rozloha viníc v obci 70,5 kopáčov, v r. 1727 99 kopáčov, v r. 1737 107,5 kopáčov a 20,5 v intraviláne. O rok neskôr to už bolo 167,5 kopáčov a 27,5 v intraviláne. V roku 1746 zaznamenávame menší pokles, v Borovej je plocha viníc na 148,5 kopáčov a 28 priamo v intraviláne obce. Naopak v poslednom desaťročí 18. storočia výrazne stúpla rozloha vinohradov, v roku 1790 až 383 kopáčov.
Cirkevné pomery v 18. storočí
Mier v Satu Mare v roku 1711 určil, že v náboženských veciach katolíkov a protestantov sú smerodajné uznesenia šoproňského snemu. Rímskokatolícke náboženstvo je štátnym náboženstvom a protestanti mali udelenú slobodu len na miestach vyznačených zákonom (artikulárne miesta). Súkromne mohli vyznávať svoje náboženstvo. V roku 1730 vyšlo do platnosti kráľovské nariadenia Resolutio Carolina, ktoré pre protestantov platilo až do tolerančného patentu Jozefa II. Podľa tohto nariadenia sa protestantskí duchovní nesmeli z artikulárnych miest vzdialiť, veriaci ich mohli slobodne navštevovať. Vo veciach krstu podliehali pod dozor katolíkov, zmiešané manželstvá mohli uzavrieť len pred katolíckym duchovným. Deti pochádzajúce z takýchto manželstiev, mali byť katolíckej viery. Mária Terézia, oddaná katolíčka v roku 1749 nariadila, aby katolík, ktorý by chcel zanechať svoju vieru, bol poučený, prípadne uväznený na jeden rok. V roku 1768 zakázala zmiešané manželstvá, protestantské manželstvá mali podliehať katolíckym duchovným. Obmedzila zriaďovať nové kláštory, podriadila správu cirkevného majetku štátnej kontrole, zrušila oslobodenie kléru od platenia daní, zmenšila počet sviatkov a zriadila niekoľko biskupstiev. V osvietenskom duchu vychovaný Jozef II. sa opieral o uznesenie snemu z roku 1715, ktoré mu umožňovalo rozhodovať v náboženských veciach nekatolíkov. Preto vydal v roku 1781 tolerančný edikt, ktorým zrušil platnosť karolínskej rezolúcie Karola III. Na miestach, kde žilo aspon 100 protestantských rodín, si mohli budovať svoje kostoly, ale bez veže. Manželské záležitosti už nepodliehali pod právomoc katolíkov, nemuseli svätiť katolícke sviatky. Jozef II. si želal, aby ľud ostal v katolíckej viere, ale nikoho nechcel k nej nútiť. Leopold II. vydal v roku 1791 náboženský dekrét, ktorým zaručil protestantov úplnú nezávislosť od katolíkov a cirkevnú autonómiu.
Kanonická vizitácia z r. 1714
Na základe osobného mandátu ostrihomského arcibiskupa Augusta Kristiána vykonal kanonickú vizitáciu v roku 1714 bratislavský archidiakon Imrich Pongrác.
Vizitátor uvádza, že kostol v Borovej nemal žiadnu hotovosť, žiadne obilie ani víno, len dlžobnú sumu 60 zl. Správcom farnosti a farárom bol 57-ročný Slovák, Juraj Augustín Sartorius. Kňazom bol 23 rok. Obyvatelia Borovej mu odovzdávali šesť vozov dreva. Domové dávky v naturáliách predstavovali jednu trnavskú mericu pšenice, jedno kurča a štyri vajcia rovnako od sedliaka s celou a polovičnou usadlosťou, ako aj od ţeliara s domom84. V nasledujúcej tabuľke znázorňujeme štólové poplatky dedinčanov farárovi.
Tabuľka č. 5 Štólové poplatky v roku 1714
Obrad Poplatok
Krst 12 d.
Uvedenie rodičky 12 d.
Sobáš a 3 ohlášky 60 d.
Uvedenie mladomanželky Torta, pečené mäso, pinta vína, strofolium alebo 25 d.
Jednoduchý pohreb -
Pohreb so spievanou omšou 75 d.
Pohrebná kázeň 1 zl.
Pohreb muža 16 d.
Pohreb ženy 16 d.
Pohreb dieťaťa 16 d.
Pohreb vdovy 16 d.
Pohreb sluhu/želiara 16 d.
Borová mala v tom čase vlastného učiteľa, bol ním Ján Nigrovič, ktorý dostával od každej vinice dve urny vína, domové dávky pre učiteľa predstavovali štyri snopy obilia a pol merice obilia. V roku 1714 žilo v Borovej 282 obyvateľov, všetci boli rímskokatolíckeho vierovyznania.
Kanonická vizitácia z r. 1731
Vizitáciu vykonal kanonik Ján Jelenfi z nariadenia ostrihomského arcibiskupa Imricha Esterháziho.
Sakristia kostola v Borovej bola príliš vlhká, bolo tam rozbité okno, preto z nej odniesli rúcha. V tomto roku vizitátor zaznamenal aj poškodenú strechu. Cintorínu stále chýbala murovaná ohrada. Kostol opätovne nemal žiadnu finančnú hotovosť, dlžobná suma voči kostolu predstavovala 150 zl. a 75 denárov. Kostol nevlastnil žiadne obilie len 29 urien vína.
V Borovej pôsobil kňaz Juraj Augustín Sartorius, spomínaný v predošlej vizitácii z roku 1714. Domové dávky farárovi predstavovali jednu mericu pšenice alebo dve merice raže, jedno kurča a štyri vajcia rovnako pre sedliaka s celou aj polovičnou usadlosťou. Štólové poplatky boli vyberané podľa starobylého zvyku, teda zrejme boli rovnaké ako v roku 1714.
Učiteľom bol Filip Krikava, pôsobiaci v obci od roku 1728. Z každej vinice dostával dve urny vína a obrábal pole patriace k školskému dvoru. Od každého domu dostával pol merice obilia a štyri snopy obilia. Poberal aj príjem za asistenciu pri pohrebe. Za spievanie na jednoduchom pohrebe dostával 12 d,. za zvonenie tiež 12 denárov. V roku 1731 žilo v Borovej 147 obyvateľov.
Kanonická vizitácia z r. 1756
Borovú vizitoval bratislavský archidiakon Jozef Gálgoci na základe rozhodnutia ostrihomského arcibiskupa Mikuláša Čákiho.
Od čias poslednej kanonickej vizitácie v roku 1731 nedošlo k oprave strechy na kostole, sakristia znovu vlhká, veža nebola stále dokončená ešte z čias výstavby nového kostola okolo roku 1670. Finančná hotovosť činila 207 zl. a 20½ denára. Inventár kostola predstavoval 89½ meríc raže a 27½ meríc ovsa. Ročný príjem kostola z pozemkov bol 40 zl. a 5 zl. z mešcovej zbierky.
Farárom v Borovej bol 36-ročný Michal Otroškai, v kňazskej službe bol 9,5 roka, v Borovej a v Dlhej slúžil 6 rok. Bohoslužby konal jedine v slovenčine. Kanonická vizitácia uvádza, že mal dve matriky, jednu z rokov 1687-1716 a druhú novú, od roku 1717. V Borovej slúžil sv. omšu každú tretiu nedeľu. Domové dávky od farníkov predstavovali: od sedliaka s celou usadlosťou dostával jednu mericu pšenicu, jedno kurča, štyri vajcia; od sedliaka s polovičnou usadlosťou jeden kvadrant vína a 35 denárov; od ženatého želiara jednu mericu raže; od slobodného želiara 12 denárov.
Od roku 1753 mala Borová vlastného učiteľa, ktorým bol Ján Lukovič. Obrábal pozemok patriaci školskému dvoru a poberal plat dve zl.. Sedliaci s celou aj polovičnou usadlosťou mu odvádzali štyri snopy raže. Príjem dostával aj za asistenciu farárovi pri pohrebe. Za pohreb a jedno zvonenie dostal 12 d., za viaceré pohrebné zvonenia štyri d., za spievanú omšu 35 d. a za čítanú omšu 25 denárov. Vizitácia uvádza v obci aj pôrodnú babu, ktorou bola Eva Topolová. V roku 1756 žilo v Borovej 257 obyvateľov, z toho 187 dospelých a 70 detí. Všetci obyvatelia boli rímskokatolíckeho vierovyznania.
Kanonická vizitácia z r. 1761
Kanonickú vizitáciu vykonal bratislavský archidiakon a smolenický dekan Imrich Réva. Obec Dlhá bola navštívená 22. 11. 1761, predpokladáme, že Borová v ten istý deň, prípadne nasledujúci.
Vo vizitácii sa píše, že kostol nemal v tomto roku udelené odpustky. Hotovosť kostolnej pokladnice bola 242 zl., dlžobná suma voči kostolu predstavovala 141 zl. 36 a ½ denára. Kostol mal zásoby obilia a to 70 meríc raže a 30 meríc ovsa. Z pozemkov mal príjem 40 zlatých. V Borovej podľa vizitácie pribudla kaplnka Najsvätejšej Trojice, okolnosti jej výstavby nie sú známe, starajú sa o ňu farníci. Cintorín je už ohradený, pravdepodobne pribudol v dedine ďalší. Starý cintorín sa nachádzal v tesnej blízkosti kostola sv. Štefana. Spomínaný stredoveký cintorín sa mohol nachádzať zrejme za kaplnkou sv. Urbana na mieste sídliska lužickej kultúry. Ostatky zosnulých ľudí sa totiž ukladali len do „vysvätenej pôdy“ v blízkosti sakrálneho objektu. Plytko zahĺbené hrobové jamy sa čiastočne rysujú v profile odkopaného svahu. Pravdepodobne ide o cintorín, na ktorom sa prestalo pochovávať okolo roku 1670, po výstavbe nového kostola sv. Štefana v obci a vzniku nového cintorína.
V Borovej pôsobil farár Adam Počuch, 28-ročný, hovorí slovensky a maďarsky. Dedina mala aj vlastného učiteľa, bol ním Ján Lukovič, ktorý ale učil len deti a farárovi neasistoval pri omši. Asistoval mu dlhovanský učiteľ, ktorý sem prichádzal. Ročný príjem učiteľa nie je uvedený. Kostolníkom bol Ján Šalgovič. V obci pôsobilo laické bratstvo sv. Františka Serafínskeho. Ročne získavalo 5 zl. od jeho členov z Borovej. V roku 1761 žilo v Borovej 255 obyvateľov, z toho 180 dospelých a 75 detí.
Kanonická vizitácia z r. 1782
Na základe nariadenia ostrihomského arcibiskupa Jozefa Baťániho vizitoval v roku 1782 Borovú bratislavský archidiakon Ján Nepomuk Arady.
Vizitátor skonštatoval, že strecha kostola bola už opravená a kostol vybielený. Hotovosť tvorilo 189 zl. 42½ denára. Ročné príjmy predstavovali 34 zl. 85d. z pozemkov, osem zlatých z mešcovej zbierky a štyri zlaté a 50 d. z milodarov a poručení. Na konci dediny sa nachádzala kaplnka, bohoslužba sa tu konala raz ročne, na druhý deň prosebných dní. Farárom bol Jozef Kelner, rodák z Trnavy, ktorý sem prišiel v roku 1778. V Borovej pôsobil učiteľ Jozef Nodosar, ktorý bol zároveň aj organistom. Bol neurodzeného pôvodu, ale ovládal latinčinu. Budova školy bola od kostola pomerne vzdialená, podľa vizitácie je zničená a vyžaduje kompletnú rekonštrukciu. Učiteľovi k poliam, ktoré obrábal, pribudlo kapustnisko. Jeho ročný príjem predstavoval tri zlaté a 15 d. z pozemkov, 19 zl. 12 d. od obyvateľov ako domové dávky, tri zlaté za učenie. Z vína mal príjem štyri zl. 75 d., z dreva dve zl. 50 denárov. Za asistenciu pri omši dostával 30 d. za čítanú omšu, 75 d. za spievanú omšu, 76 d. za pohreb, 60 d. za pohrebné zvonenie, 36 d. za písomné oznámenie. Zo štólových poplatkov poberal príjem za rekviem 24 d., za spev 80 d., z koledy dve zl. 60 d., z ofery jednu zl. 15 denárov.
Kostolným inšpektorom bol Michal Jurišič, kostolníkom Ján Šidlík, hrobárom Andrej Zruban, pôrodnou babou Anna Doboška. V roku 1782 žilo v Borovej 414 obyvateľov, z toho 286 dospelých a 128 detí.
Kanonické vizitácie uvádzajú počet obyvateľov v obci, na základe čoho si môžeme utvoriť demografický obraz stúpajúceho či klesajúceho počtu obyvateľov Borovej v danom storočí.