Informácie o Rímskokatolíckej ľudovej škole, sú opisom z Diplomovej práce Adriána Lančariča s názvom: Dejiny obce Borová od začiatku 19. storočia do roku 1918.

Rímskokatolícka ľudová škola
Najstarší písomný záznam o existencii školy v Borovej pochádza z portálneho súpisu Bratislavskej stolice z roku 1598. Ako sme už spomínali v predošlých kapitolách, počas povstania Gabriela Betlena, turecké oddiely jeho vojska pravdepodobne v roku 1619 vnikli do Borovej a zničili aj školu, ktorá ešte aj v roku 1634 bola zničená. Zápisnice kanonických vizitácií sa až do roku 1782 priamo o škole nezmieňovali, v tomto roku vizitátor skonštatoval, že školská budova bola pomerne vzdialená od kostola, zničená a vyžadovala kompletnú rekonštrukciu. Základy vzdelávania v osvietenskom duchu položila panovníčka Mária Terézia školskou reformou Ratio educationis v roku 1777. Do tohto času spätosť farských ľudových škôl zvýrazňovala najmä obsahová náplň vyučovania a podriadenosť farárovi. Po zavedení tejto reformy najnižší typ školy predstavovali triviálne školy na vidieku a dozor nad všetkými školami mali vykonávať vrchní riaditelia školského obvodu. Deťom chodiacim do takýchto vidieckych škôl malo stačiť, ak sa naučia písať a počítať. Zavedená bola povinná školská dochádzka pre deti vo veku 6-12 rokov, ktorú zdôrazňovali aj nariadenia Jozefa II. z roku 1786. Obsah vyučovania bol limitovaný možnosťami prostredia, osobou učiteľa, ale aj farára, či postojom obyvateľstva k vzdelaniu.
V roku 1847 pozostávala budova školy v Borovej z dvoch miestností, z ktorých jedna bola určená pre vyučovanie žiakov a druhá slúžila ako byt učiteľa a jeho rodiny. Tá sa skladala z kuchyne (cez ktorú sa vchádzalo do triedy) a izby. Škola sa nachádzala v dome s číslom 17, južne od kostola približne 154 metrov vzdušnou čiarou. K učiteľovmu bytu patrila i maštaľ a záhrada s rozlohou dva a pol bratislavskej merice (0,75 ha). V roku 1846 a 1859 učiteľovi patrila pôda v chotári v rozlohe dvoch uhorských jutár a 57 štvorcových siah (0,91 ha) a v roku 1873 pôda v rozlohe šesť uhorských jutár a deväť štvorcových siah (2,60 ha). Budova školy bola v dobrom stave. Učiteľom bol 46-ročný Andrej Salix, ktorý bol zároveň aj organistom a notárom. Hovoril iba po slovensky, bol usilovný, dôkladný, učil sa sám. Ročne dostával štyri vozy dreva, od každého sedliaka s domom štyri snopy obilia a od každého domu trochu muštu. Za hranie na organe dostával ročne päť zlatých a 30 denárov, za vykonávanie notárskej funkcie 20 zlatých. Do školy chodilo v roku 1847 päť chlapcov a 10 dievčat, všetci katolíci. Počet detí navštevujúcich školu dosiahol v roku 1857 počet 32 žiakov. V roku 1847 škola nemala žiadnu hotovosť, farár dohliadal, aby vyučovanie prebiehalo v zbožnosti a v dobrých mravoch. Učiteľ sa venoval mládeži aj v nedeľu popoludní, kedy pol hodinu v kostole vyučoval katechizmus a po litániách k Blahoslavenej Panne Márii spieval s ľuďmi náboženské piesne. V roku 1866 navštevovalo elementárnu školu 17 chlapcov a 19 dievčat. Andrej Salix tu pôsobil minimálne od roku 1826. V rokoch 1858-1861 učil v škole Štefan Salix, po ňom nastúpil Štefan Foglton, ktorý tu učil rekordných 37 rokov až do roku 1898, kedy ho vystriedal diplomovaný učiteľ Štefan Matovič, ktorý tu pôsobil dva roky. Cirkevný schematizmus uvádza, že v roku 1870 v Borovej vyučoval učiteľ Tomáš Vaculík. V rokoch 1901-1905 učil v Borovej Polčin, v rokoch 1905-1907 Jakubéci a v rokoch 1907-1909 Ján Renda. Od roku 1909 pôsobil v Borovej učiteľ Martin Pavelek, ktorý bol podľa vizitátora dobrých mravov. Obrábal spolu štyri jutrá zeme (1,73 ha) v intraviláne a v časti chotára s názvom Dolné Pole. V škole sa učilo po slovensky, túto slobodu cirkevným školám slobodne si zvoliť jazyk zabezpečoval §14 zákonného článku 44/1868161 a potvrdil to i §18 zákonného článku 27/1907. Vyučovacím jazykom mala byť podľa zákona z roku 1907 maďarčina, len ak bolo minimálne 20 % detí maďarského pôvodu. A keďže v Borovej bývali len samí Slováci, vyučovalo sa po slovensky.
Zákonný článok 38/1868 potvrdil školopovinnosť detí medzi 6. a 12., prípadne 15. rokom života. V prípade, ak rodič alebo poručník dieťaťu odoprel, respektíve zanedbal školskú dochádzku, bol najskôr napomenutý – ak dieťa naďalej vymeškávalo vyučovanie, rodič bol pokutovaný a to po prvýkrát 50 denármi, druhýkrát jedným zlatým, tretíkrát dvomi zlatými, štvrtýkrát štyrmi zlatými. Ak by aj naďalej neprišlo k náprave, obec bola na základe poverenia od školskej vrchnosti povinná ustanoviť dieťaťu nového poručníka. Zákon ukladal aj povinné predmety, ktoré sa mali vyučovať: vieroveda a mravoveda, čítanie a písanie, počítanie z hlavy aj písmom, náuka krajinských mier, gramatika, prírodozpyt a prírodopis so zreteľom na spôsob výživy, krajinský zemepis a dejepis, hospodárske a záhradnícke cvičenia, náuka o občianskych právach a povinnostiach, spev a telocvik. Pochopiteľne, pre žiakov bolo najpodstatnejšie naučiť sa písať, čítať a počítať, preto aj týmto predmetom bola venovaná väčšia pozornosť.
V roku 1887 si budova školy vyžadovala nutnú prestavbu, ku ktorej sa prikročilo po schválení podžupanom a Municipálnym výborom. Na prestavbu sa použili úspory zo základiny školského majetku vo výške 128 zlatých. Budova však o sedem rokov zrejme už nepostačovala a bola príliš malá, a tak ju v roku 1896 od základov znovu postavili, pričom náklady dosiahli výšku 218 zlatých, tieto peniaze boli použité tiež z úspor základiny školského majetku.
Zákonný článok 27/1907, známy ako Aponiho školský zákon definoval učiteľov ako verejných úradníkov. Učiteľom obecným aj cirkevným upravoval plat podľa kategórie obce, v ktorej sa nachádza škola. V prvej a druhej kategórii mali dostávať učitelia plat 1200 korún, v tretej 1100 korún a v štvrtej kategórii obcí 1000 korún. Plat učiteľov 1000 korún platil aj pre obce, ktoré neboli zaradené v žiadnej kategórii. Mzda bola vyplácaná mesačne alebo štvrťročne. Okrem platu každý riadny učiteľ mal mať zabezpečené bývanie a aspoň štvrť jutra záhrady. V prípade, ak by učiteľ nedostal byt, zákon ukladal povinnosť vynahradiť mu to v hotovosti v závislosti od kategórie obce a to od 200 až po 600 korún. Zákon povoľoval, aby jednu čiastku platu mohli tvoriť aj naturálie od obyvateľov. Výraznú zmenu do celého školského systému priniesol §17 tohto zákona, ktorý určil všetkým učiteľom a školám bez ohľadu na ich charakter, aby vštepovali deťom „ducha uhorskej vlasti“ a povedomie patričnosti k maďarskému národu. Zákon takisto nariaďoval, aby bol v škole vyvesený uhorský erb a rôzne obrazy z dejín Uhorska, v cirkevných školách povoľoval iba portréty cirkevných predstaviteľov. O vyvesenie erbov a výjavov z dejín sa malo postarať a finančne zabezpečiť Ministerstvo náboženstva a verejnej osvety. Keďže v Borovej sa vyučovalo po slovensky, tento zákon ovplyvnil školské vyučovanie len pridaním povinného predmetu – maďarského jazyka. Ten mali ovládať deti po štyroch rokoch takým spôsobom, aby vedeli formulovať svoje myšlienky ústne aj písomne. Disciplinárne stíhanie učiteľov za zanedbávanie maďarčiny, respektíve priemerné výsledky žiakov, mala riešiť vzhľadom na charakter školy cirkevná vrchnosť a nie štátne orgány. Keďže štát mal väčší záujem dohliadať na tieto skutočnosti ako cirkev, učitelia cirkevných elementárnych škôl neboli prešetrovaní a trestaní v takom meradle ako učitelia obecní.
Učitelia, ktorí práve začínali svoju prax a po prvýkrát nastupovali do elementárnej školy, boli spolu s práve aktívnymi učiteľmi povinní zložiť pred školským dozorcom prísahu: „Ja N. N. riadny učiteľ, prisahám na živého Pána Boha, že Jeho Veličenstvu môjmu apoštolskému kráľovi, mojej uhorskej vlasti a jej ústave nezlomiteľne a nesklátiteľne verný ostávam, potvrdené zákony krajinské a zákonité obyčaje dodržím, zákonité nariadenia krajinských vrchností, ako aj s mojím úradom učiteľským spojené povinnosti na veky svedomite, verne a dôkladne vyplním, a starostlivosti mojej zverenú mládež v láske naproti vlasti uhorskej vychovávať budem. Tak mi Pán Boh pomáhaj!“