Informácie o správe obce, sú opisom z Diplomovej práce Adriána Lančariča s názvom: Dejiny obce Borová od začiatku 19. storočia do roku 1918.
Správa obce
Obecné spoločenstvo je chápané ako základná spoločensko-kultúrna jednotka historického vývoja, zároveň predstavujúca územnosprávny celok. Status takéhoto sídla závisel od právneho a stavovského postavenia obyvateľov alebo od vrchnosti, najčastejšie od oboch strán. V priebehu storočí mohlo sídlo, respektíve obec získať, prípadne stratiť rôzne právne alebo hospodárske výhody. Postupom času začali prenikať do obcí určité, pre mestá typické organizačné prvky formálnej povahy, akým boli napríklad richtár a prísažní. V dnešnom ponímaní nebola obec v období feudalizmu administratívnou jednotkou, až ustanovenia tereziánskeho urbára kvalifikovali takúto feudálnu roľnícku osadu ako štátnu administratívnu jednotku, ktorej správa po roku 1848 prešla definitívne z rúka zemepána do štátnej agendy, čím sa otvorila cesta k budovaniu jednotnej obecnej správy v krajine.
Úrad richtára
Na čele obce stál richtár, ktorý navonok reprezentoval obyvateľstvo voči orgánom štátnej správy, no najmä voči zemepánom. Richtár riadil vnútorný život komunity, rozhodoval o spoločnom hospodárstve, zabezpečoval vyberanie poddanských dávok cirkvi a zemepánovi či stoličným a štátnym úradom, zvykol aj informovať panstvo o priebehu vyberania daní. Richtár zo svojej moci mohol riešiť aj mieste spory ako sudca. Richtársky úrad zastávali zväčša vážení a majetnejší sedliaci a nezriedka sa vytvorili i rodiny s generáciami richtárov alebo neskôr starostov, ktorí požívali vysokú prestíž. Vonkajším znakom tohto úradu bola zvyčajne richtárska palica, hlavne v starších časoch. Úlohou richtára bolo aj strážiť obecnú truhlicu s peniazmi, obecnou pečaťou a písomnosťami. Funkcia richtára sa zavádzala od stredoveku, v Uhorsku existovali richtári volení aj dediční, ktorých však zrušili tereziánske reformy. Úloha richtára nebola ľahká, na jednej strane mal brániť výsady a súčasne bol vykonávateľom zemepanskej vôle nad poddanými.
O existencii richtárskeho domu v Borovej máme zmienku až z roku 1848, nevieme posúdiť, odkedy tento dom slúžil svojmu účelu, no v časoch, kedy richtársky dom nebol postavený, sa obecná truhlica preniesla po zvolení nového richtára do jeho domu a tak úradoval doma. Bohužiaľ, z Borovej sa nezachovala richtárska, respektíve obecná kniha či protokol a zápisnice obecného výboru sú zachované až od roku 1901, na základe čoho je náročné len za pomoci torzovitých informácií plnohodnotne rekonštruovať správu obce a jej predstaviteľov v 19. storočí.
Obec používala pomenovanie Borova, prípadne Borowa a od roku 1888 bolo nariadené používať oficiálne len maďarský ekvivalent Fenyves, v doslovnom preklade borový les, borovina. Tento názov schválil Municipálny výbor v roku 1887. Napríklad v matrike začal používať tento zmenený názov farár od marca roku 1888, pričom do zátvorky uvádzal aj pôvodný slovenský názov.
Menoslov richtárov a prísažných sme vypracovali z viacerých archívnych dokumentov, zo zachovanej korešpondencie, z písomností urbárskej a katastrálnej povahy, z matrík a podobne. Zoznam pochopiteľne nie je úplný.
Menoslov borovských richtárov
Rok Richtár
1804 Juraj Tomašovič
1806-1807 Pavol Horváth
1810 Štefan Horváth
1814 Štefan Ostríž
1818 Šimon Drozda
1822-1823 Ján Tomašovič
1828 Jozef Ostríž
1831 Pavol Horváth
30. roky Ján Fitoš
1848 Jozef Ostríž
1867 Juraj Drozda
1872 Ján Ostríž
1883 Blažej Vandák
1885 Jozef Ostríž
1887 Štefan Jurišič
1896 František Belica
1901 František Belica, Jozef Belica
1902 František Belica
1903-1909 Jozef Hájiček
1910-1911 Jozef Hájiček
1912-1918 František Belica
Prísažní
Prísažní boli volení predstavitelia obecnej správy – členovia obecnej rady, ktorí spolu s richtárom viedli obec. Prísažní boli dôveryhodní ľudia pod verejnou prísahou – práve z tohto slova pochádza pomenovanie ich funkcie. Ich počet závisel od veľkosti obce. V Borovej sa počet prísažných v priebehu 19. storočia pohyboval približne medzi dvomi až štyrmi, začiatkom 20. storočia sa nazývali aj výborníci, keďže boli členmi obecného výboru a ich počet sa výrazne zväčšil. Ako vidieť v zozname prísažných, začiatok 20. storočia je typický častým striedaním tých istých ľudí v rámci rokov. V obecnej správe sa v tomto období angažovali najmä príslušníci rodín Hájiček a Belica.
Menoslov prísažných
Rok Prísažní
1822 Šimon Drozda, Pavol Janoščík, Michal Dúbravec, Jozef Horváth
1828 Pavol Horváth, Ján Fitoš, Andrej Pecko, Anton Tomašovič
30. roky Martin Šotník, Pavol Janoščík, Ján Sýkora, Jozef Šidlík
1848 Jozef Krajčovič, Štefan Lančarič, Pavol Dúbravec,
1867 Jozef Tomašovič
1872 Ján Izakovič, Jozef Ostríž, Jozef Doboš, Jozef Lenner
1885 Jozef Tomašovič, Jozef Krajčovič
1887 Jozef Drozda, František Belica, Blažej Vandák, Štefan Pecko, Martin Šotník
1901 Jozef Hájiček, Štefan Jurišič, Jozef Šotník, Jozef Doboš, Jozef Ostríž
1902 Jozef Hájiček, Jozef Doboš, Jozef Ostríž, Martin Izakovič, Ján Šotník, František Hájiček, Pavol Kovačovič, Štefan Jurišič, Pavol Dúbravec, Blažej Vandák
1903-1904 František Krajčovič, Blažej Vandák, Pavol Dúbravec, Štefan Jurišič, Vincent Jurišič
1905-1907 František Belica, Martin Šotník, Jozef Vandák, Andrej Zruban, Štefan Fitoš, František Hájiček, Vincent Jurišič, Martin Izakovič,
Štefan Jelemenský (1906-1907)
1908 Vincent Jurišič, Jozef Vandák, František Belica, Martin Šotník, Andrej Zruban
1909-1910 Karol Vanček, Pavol Dúbravec, František Belica, Martin Šotník, Martin Izakovič, Andrej Zruban, Štefan Fitoš, Štefan Pecko
1911 Karol Vanček, František Belica, Pavol Dúbravec, Štefan Pecko, Andrej Zruban, František Hájiček, František Fitoš, Ján Tomašovič, Štefan Jurišič, Štefan Jelemenský
1912 Martin Šotník, Pavol Dúbravec, Pavol Kovačovič, Štefan Fitoš, Ján Hájiček, František Hájiček, Štefan Pecko, Ján Belica, Pavol Vandák
1913-1914 František Hájiček, Štefan Pecko, Ján Tomašovič, Jozef Hájiček, Martin Šotník
1915-1916 Jozef Hájiček, Martin Šotník, Štefan Jelemnský, František Hájiček, Pavol Kovačovič, Jozef Bartošovič, Vendelín Koltner, Ján Belica, Štefan Martinkovič
1917 František Hájiček, Štefan Fitoš, Vendelín Koltner, Štefan Pecko, Pavol Dúbravec, Jozef Hájiček
1918 Ján Belica, Pavol Dúbravec, Vendelín Koltner, Jozef Bartošovič, Cyprián Čechovič, František Hájiček, Štefan Pecko, Jozef Hájiček
Spôsob voľby richtára a prísažných
Spôsob voľby obecného richtára ustanovoval deviaty bod urbárskej regulácie z roku 1768, ktorý hovoril, že panstvo navrhne troch kandidátov na richtára v prítomnosti panského úradníka, z ktorých si obec slobodne jedného zvolí. Ak však takto zvolený richtár nebude zodpovedne vykonávať svoju funkciu, panstvo má právo ho odvolať a dokonca aj potrestať a potom znova navrhnúť nových kandidátov. Richtár podľa tohto urbára nemal byť oslobodený od platenia daní.
Zákonný článok 9/1836 o vnútornom riadení obce potvrdil nariadenia urbárskej regulácie v návrhu troch spôsobilých kandidátov zo strany panstva. Voľba sa mala odohrávať na mieste, kde sa zvykli ľudia z obce zhromažďovať a podľa predošlých nariadení voliť richtára. Zákonný článok ustanovil voľbu richtára každý rok a hlas mal každý obyvateľ, ktorý vlastnil v obci alebo v chotári dom či iný stavaný majetok. V prípade, ak by panstvo do troch dní neurčilo kandidátov, túto úlohu preberal stoličný slúžny. Richtár a prísažní pred uplynutím jedného roka nemohli byť odvolaní z funkcie, len ak by si vo väčšej miere neplnili svoje povinnosti alebo v prípade iných vážnych okolností, ktoré zákon nešpecifikoval. Pred rokom 1848 po zvolení richtár a prísažní skladali prísahu v kostole pred farárom, no po roku 1848 už len pred župným slúžnym.
Zmeny vo voľbe priniesol zákonný článok 22/1886, ktorý v § 36 a 37 určil, že voliť richtára a prísažných môže každý občan po dovŕšení 20. roku, ak z vlastného majetku alebo príjmu platil dane obci minimálne dva roky. Voliť mohla aj každá právna osoba, ktorá na území obce vlastnila majetok a platila zaň dane. Z voľby predstavenstva obce boli vylúčení vojaci slúžiaci v armáde a domobrane, osoby vo vyšetrovacej väzbe a osoby vo výkone trestu odňatia slobody, osoby s pozastavenými politickými právami, ďalej úplne bezmajetní ľudia a štátni a župní úradníci, ak neplatili iné dane okrem daní za svoje platy. Zákon umožňoval voľbu aj maloletým, ktorí mali v obci majetok, pri voľbe ich zastupoval poručník. Dospelé ženy a právne osoby zastupoval vo voľbách poverený človek. Jedna osoba mohla mať len jedno poverenie, ktoré bolo nutné predložiť pred volebný dozor aspoň hodinu pred začatím volieb. Právo byť volený do predstavenstva obce mal každý 24- ročný občan, ktorý podľa spomínaných § 36 a 37 mal právo voliť. Členovia obecného predstavenstva boli volení každé tri roky na šesťročné obdobie, teda po uplynutí troch rokov pribudli noví. Po prvých takýchto voľbách polovica členov losovaním vystúpila z predstavenstva po troch rokoch a uvoľnila miesto novozvoleným členom. Títo odstúpení ľudia mohli opätovne kandidovať. V prípade smrti alebo straty schopností vykonávať funkciu richtára alebo prísažného, mal byť tento nahradený nasledujúcim človekom v poradí podľa počtu hlasov. Deň volieb určoval župný slúžny, dozor nad nimi a riadenie volieb mal vykonávať hlavný župný slúžny, prípadne župný slúžny alebo podžupanom poverený zástupca. Takémuto župnému úradníkovi počas volieb asistovali štyria dôveryhodní muži z obce. Volilo sa prostredníctvom volebných listín, zratúvanie hlasov prebiehalo verejne a vyhotovila sa i zápisnica. Výsledok volieb bol oznámený verejnosti hneď po sčítaní všetkých platných hlasov. Tento systém volieb platil až do februára 1919, kedy ho nahradil zákon číslo 75/1919, ktorý napríklad stanovil povinnosť ísť voliť pre každého s istými výnimkami alebo vylúčil pokrvné a príbuzenské vzťahy v obecnej rade a podobne.
Notár
Notára, ktorý mal byť známy dobrou mravnosťou a šikovnosťou, si obec podľa zákona z roku 1836 volila sama po schválení zemepánom, v prípade ak zemepán odmietol schváliť obcou vybraného notára, stoličný úrad bol povinný túto záležitosť vyriešiť a v každom prípade dbať o to, aby obec nezostala bez notára. Zákon povoľoval obciam slobodne si zvoliť notára bez jeho schválenia zemepánom, jedine ak si dovtedy takouto formou obec volila svojho notára. Ak by sa notár obzvlášť previnil, obec mala právo ho odvolať. Predpokladom vykonávania tejto funkcie bolo pochopiteľne požadované vzdelanie.
Notári obvykle viedli obecné účty, vyhotovovali písomnosti, spolupracovali pri zostavovaní pozemkového katastra, zostavovali rozličné zmluvy, posledné vôle a boli v kontakte so zemepanskými úradníkmi, stoličnou a štátnou správou a zastupovali aj ich záujmy. Prvým známym notárom v Borovej bol učiteľ a organista Andrej Salix, ktorý vykonával notársku funkciu v obci najneskôr od roku 1826 až do roku 1860, kedy sa po smrti jeho ženy druhýkrát oženil a presťahoval sa do Majcichova. Zo začiatku 20. storočia poznáme notára Ľudovíta Nagya, ktorý nepochádzal z obce a pravdepodobne tu ani nebýval. Pôsobil tu do roku 1908, kedy ho vystriedal Gejza Havaši. Havašiho plat bol 400 korún do roku 1912, kedy mu ho obec navýšila o 85 korún.
Obecné pečate a pečiatky
Pečať je považovaná za legitimáciu úradnej hodnosti a zároveň slúžila aj na potvrdenie a zabezpečenie neporušiteľnosti písomnosti. Pečať zastupovala aj funkciu vlastnoručného podpisu richtára, čím garantovala súhlas pôvodcu s obsahom a zámerom a pre obyvateľov, ktorí nevedeli čítať a písať slúžila ako overovací znak.
Najstaršie pečatidlo Borovej bolo vyhotovené pravdepodobne z vlastnej iniciatívy predstavenstva obce na prelome 16. a 17. storočia, po založení a následnom osídlení obce. Príslušnú pečať nachádzame na písomnosti z roku 1607 adresovanej Magistrátu mesta Trnava. V pečati je vyobrazený kolmo postavený vinohradnícky nôž medzi dvomi strapcami hrozna. Nad nožom sa nachádzajú dve písmená B·D, ktoré symbolizujú B(orová) D(edina). Priemer je 14 mm. Mladšie pečatidlo pochádza z roku 1713, ktorého výrobu si obec objednala u skúseného rytca.
Pečať nachádzame na písomnosti z roku 1848.
Hoci v tomto období používala obec úradný názov Joachimsthall, medzi obyvateľmi sa toto pomenovanie príliš neujalo a vytvorili si slovenský názov Borová podľa okolitého borového lesa. Pomenovanie Joachimsthall vytvorili nemecky píšuci úradníci panstva Červený Kameň (tento názov použili aj predstavení obce v oficiálnej korešpondencii) a tak je zrejmé, že spomínané písmená B·D skutočne znamenajú Borová Dedina, čo dokazuje aj použitie slova diedina v písomnosti, na ktorej sa pečať nachádza: „Mi Richtar se swim Uradem w domu Richtárowa pri sedici wedle dowoleni poctiweg s bozi á chudi poddani pogl gi welikomožnosti Pana Palphia diediny Jochomthala.“, Ref. 37. Nemecky znejúce úradné názvy niesli v tom čase aj okolité obce Štefanová (Steffansdorf) a obnovená Dubová (Sant Johannesdorf – podľa zasvätenia kostola – sv. Jána Krstiteľa), ktorú obyvatelia nazývali podľa jej pôvodného slovenského mena Dubova, Dubove. Tieto slovenské názvy boli životaschopnejšie a vytlačili nemecké pomenovania.
Je v nej zobrazený sv. Štefan, uhorský kráľ a patrón miestneho kostola od pása medzi dvoma barokovými rastlinnými ozdobami - rozvilinami. V pravej ruke drží žezlo a v ľavej zemské jablko s krížom. Historik J. Šimončič pravdepodobne dôsledkom značného poškodenia pečate na tejto písomnosti určil, že sv. Štefan v pravej ruke drží berlu. Zrejme ho zmýlili tvary rastlinných ozdôb nápadne pripomínajúce práve biskupskú berlu. Tieto rastliny však v pečati akoby „vychádzali“ spoza chrbta sv. Štefana, ktorému je pri detailnejšom pozorovaní vidieť ruky spoza plášťa, v ktorých drží žezlo a zemské jablko. Túto pečať, v oveľa zachovalejšom stave sme našli aj na písomnosti z 30. rokov 19. storočia. Kruhopis pečate znie: SIGILLVM * PAGI * BOROVIENSIS * 1713. V slovenskom preklade pečať obce Borovskej. Priemer 28 mm. Prof. J. Novák tvrdí, že existovala staršia predloha pečatidla so sv. Štefanom a teda, že „najprv vzniklo očakávané pôvodné pečatidlo obce so sv. Štefanom, vzápätí druhé, s vinohradníckym motívom“ a následne, že „očakávané pôvodné pečatidlo obce vzniklo už na prelome 16. a 17. storočia, a tak aj farský kostol postavili dávno pred rokom 1670. Toto tvrdenie by sme na tomto mieste poopravili. Prof. Novák sa opiera o to, že spravidla cirkevný motív býva starší a na základe použitia písmena V vo funkcii U v slove „sigillvm“ dokazuje staršiu predlohu pečatidla so sv. Štefanom, spolu s výrazným olivovým vencom vyrytým po obvode, vyobrazenie sv. Štefana v pečatidle nemá v kontexte historického vývoja Borovej na prelome 16. a 17. storočia opodstatnenie. Pôvodný kostol bol zasvätený sv. Joachimovi, čo dokazuje aj inventár kostolných majetkov z rokov 1606-1613, v ktorom je evidovaný pod záhlavím ako Sanct Joachims Kirche zue Jochomsthal, s čím súviselo i vtedajšie pomenovanie obce. Taktiež tvrdenie, že farský kostol bol postavený dávno pred rokom 1670 nie je presné. Ku kanonickej vizitácii Borovej v roku 1673 nedošlo z toho dôvodu, že nový kostol ešte nebol vystavaný a až zápisnica z vizitácie z roku 1694 hovorí, že sa tu nachádza novopostavený kostol sv. Štefana, hoci ešte stále nedokončený.
V druhej polovici 19. storočia sa upustilo od používania voskových pečatí na písomnostiach a pristúpilo sa k jednoduchému pečiatkovaniu. Z tohto obdobia pochádza niekoľko typov nápisových pečiatok, ktoré obec používala. V 60. a 70. rokoch bola na písomnostiach použitá dvojjazyčná oválna pečiatka s nemecko-slovenským textom GEMEINDE BOROWA + OBEC +. Z 80. rokov pochádza aj oválna pečiatka s textom BOROVA KÖZSÉG PECSÉTJE. V 90. rokoch a začiatkom 20. storočia bola používaná okrúhla pečiatka s priemerom 33 mm a textom v hornej časti POZSONY MEGYE, v strede pomaďarčený názov obce FENYVES KÖZSÉG a v dolnej časti PECSÉTJE. V Uhorsku pred začiatkom 20. storočia sa do popredia dostala potreba novej klasifikácie miest a ustálenie mien, s čím súvisela aj reorganizácia používaných obecných či mestských typárií. V roku 1898 bola zákonom ustanovená Krajinská komisia pre kmeňovú knihu obcí (Országos községi törzskönyvbizottság), ktorá v roku 1902 dokončila klasifikáciu väčšiny miest a obcí spolu s ustálením ich názvov. Výsledky boli vydané tlačou a rozposlané jednotlivým župám, zároveň komisia nariadila, aby si každé mesto a obec povinne objednali minimálne jednu mosadznú pečiatku. Ministerstvom vnútra, pod ktoré komisia patrila, bolo nariadené centrálne vyhotovovanie takýchto pečiatok. Prácou bol poverený budapeštiansky kovorytec Ignác Felsenfeld, ktorého ponuka bola zo všetkých najlacnejšia a najprijateľnejšia. Jednoduchá mosadzná pečiatka s vyznačením príslušnej župy a mena obce bez erbu vychádzala na 3,20 koruny. Na takejto pečiatke bol uvedený novo ustálený názov obce, župa a rok ustálenia danej lokality, nie rok vyhotovenia. Nová pečiatka Borovej mala priemer 34 mm a text POZSONY VÁRMEGYE v hornej časti, FENYVES KÖZSÉG v strede a dolu dátum 1910. Došlo tak po prvýkrát v dejinách k zjednoteniu a ustáleniu veľkosti a formy typárií v Uhorsku. Zároveň bolo nariadené stiahnutie starých pečiatok, aby sa zamedzilo možnosti falšovania.