Informácie o obyvateľoch obce, sú opisom z Diplomovej práce Adriána Lančariča s názvom: Dejiny obce Borová od začiatku 19. storočia do roku 1918.
Obyvateľstvo
V tejto podkapitole sa zaoberáme obyvateľmi, ktorí žili v priebehu 19. storočia na území Borovej, respektíve ukazovateľmi tohto obyvateľstva, a to v základných bodoch prirodzeným pohybom obyvateľstva (pôrodnosť, úmrtnosť), ale aj sobášnosťou, ktorá nepriamo ovplyvňuje a určuje proces rodenia, keďže väčšina detí sa rodí v rodinách a sobáš je predpokladom vytvorenia rodiny. Venujeme sa tiež štruktúre sociálneho postavenia, národnosti a hustote zaľudnenia.
Hustota zaľudnenia udáva priemerný počet obyvateľov na jeden km2 daného územia. Pri výpočtoch sme použili hodnotu rozlohy 5,91 km2, čo je celková plocha chotára Borovej v roku 1846, ktorá sa menila v priebehu 19. a začiatkom 20. storočia len minimálne. Hodnotu počtu obyvateľov z jednotlivých rokov sme čerpali zo zápisníc kanonických vizitácií. Hustota zaľudnenia v jednotlivých obdobia bola veľmi premenlivá, keďže závisela od žijúceho obyvateľstva, ktorého počet vplyvom nepriaznivých podmienok sa zmenšoval, alebo inokedy zvyšoval. Tak napríklad v roku 1802 bola priemerná hustota zaľudnenia 52 obyvateľov na km2, v roku 1837 predstavovala 58 obyvateľov na km2 a v roku 1912 83 obyvateľov na km2. Počty obyvateľov uvádzame v tabuľke č. 8 v kapitole o cirkevných dejinách. Podľa našich zistení žili v Borovej ako trvalí obyvatelia Slováci. Pri znovuosídlení obce po tureckých nájazdoch v 60. rokoch 17. storočia tu boli usádzaní Chorváti, ktorí sa rýchlo asimilovali a splynuli so slovenským obyvateľstvom. Prezrádzajú to i početné chorvátske priezviská ako Bartošovič, Bobkovič, Izakovič, Jelačič, Jurišič, Kovačovič, Lančarič, Markovič, Popovič, Tomašovič a iné. V obci žili i nositelia maďarsky znejúcich priezvisk Doboš, Fitoš, Lesai, Nagy a nemecky Herchl, Koltner. Hojne boli rozšírené i priezviská slovenské ako Drozda, Dúbravec, Ostríž, Mráz, Záhradník a priezviská, ktoré azda súviseli s borovým lesom (Hájiček, Zruban), od ktorého dostala pomenovanie aj samotná Borová.
Pôrodnosť
V rokoch 1800-1899 bolo zapísaných v matrike borovskej filiálky 1385 narodených detí, z tohto počtu sa 10 detí narodilo mŕtvych, čiže spolu 1375 krstov, keďže mŕtvonarodené deti nekrstili. V tomto období sa celkovo narodilo 700 dievčat a 684 chlapcov, jedno mŕtvonarodené dieťa bolo bez udania pohlavia a 22 detí bolo nelegitímnych, čo je približne 1,59 % zo všetkých narodených. Napriek tomu, že mŕtvonarodené dieťa nebolo pokrstené, a teda nebolo ani členom cirkvi, farári jeho narodenie aj pochovanie do matrík zapisovali. Najviac detí sa narodilo v roku 1802 a to 23, najmenej sa narodilo v roku 1847 a to 6 detí. Vzhľadom na mesiace sa najviac detí narodilo v auguste (152) a najmenej v decembri (88). Tieto počty nie sú však úplné. Pri kontrolovaní matriky pokrstených a pochovaných sme zistili, že dochádzalo k prípadom, kedy farár nezapísal narodené dieťa, hoci jeho skoré úmrtie zaznamenané bolo. Zrejme z dôvodu, že sa narodilo veľmi slabé a očakával sa jeho skon. Paradoxom je, ako sme už spomínali, že mŕtvonarodené deti zvykli zapísať. Hrubú mieru celkovej pôrodnosti ako ukazovateľ úrovne pôrodnosti vypočítame ako pomer počtu všetkých narodených detí a stredného stavu obyvateľstva. Ak použijeme údaj zo zápisníc kanonických vizitácií z rokov 1802 a 1847, táto miera by predstavovala približne 75 ‰ v roku 1802 a v roku 1847 20 ‰. Daná je počtom narodených detí na 1000 obyvateľov.
Sobášnosť
Pri skúmaní sobášnosti sme prihliadali len na počet uzavretých sobášov v jednotlivých rokoch a mesiacoch, na pôvod snúbencov, teda či obaja pochádzali z Borovej alebo iba jeden z nich, a na skutočnosť, či to bol sobáš prvý pre oboch snúbencov. Nejasná je situácia ohľadom miesta konania svadby, ak jeden zo snúbencov pochádzal z Borovej a druhý z Dlhej, keďže sa matrika viedla spoločne pre obe obce a nie je zaznamenané, v ktorej obci boli sobášení.99 Vieme len konštatovať pôvod snúbencov, v týchto prípadoch nie miesto sobáša. Celkovo bolo zosobášených 840 ľudí, teda 420 párov, z ktorých v 102 prípadoch pochádzali obaja z Borovej (24,29 %), v 114 prípadoch pochádzal muž z Borovej (27,14 %) a v 204 prípadoch pochádzala žena z Borovej (48,57 %), pričom najvzdialenejšie miesto pôvodu jedného z mladomanželov bola obec Oščadnica v Trenčianskej župe. Najčastejšie pochádzal jeden z mladomanželov z okolitých miest a obcí, najmä z Dlhej, Ružindola, Budmeríc, Štefanovej, Košolnej a Suchej. Zo 420 sobášených párov bol rodinný stav zapísaný u 363 párov, pretože v rokoch 1830-1836 a 1849-1851 farári nezapisovali do matriky stav sobášených. Z ostatných rokov 19. storočia teda poznáme stav, ktorý bol nasledovný: 258 párov pristúpilo k sobášu ako slobodní ľudia (71,07 %), 55 párov boli vdovci a vdovy (15,15 %), v 35 prípadoch si bral vdovec slobodnú ženu (9,64 %) a v 15 prípadoch si bral slobodný muž vdovu (4,13 %).
Zvykom bolo, že sa sobáš konal v mieste bydliska nevesty, no nebolo to vždy pravidlom.
Priemerný vek pri prvom sobáši v druhej polovici 19. storočia bol 24,56 rokov u mužov a 19,85 rokov u žien. Najviac, 20 sobášov bolo v roku 1810, čo azda súviselo s morom, v tomto roku bolo zosobášených aj najviac vdovcov a vdov v porovnaní s ostatnými rokmi. V rokoch 1820, 1822, 1880 a 1892 nie je zapísaný žiadny sobáš. V rámci mesiacov najviac sobášov bolo v januári (128), februári (102) a novembri (89), teda v mesiacoch, kedy neprebiehali poľnohospodárske práce. Najmenej sobášov bolo v decembri (1), marci (3), septembri (4), apríli a v auguste (6) aj preto, že v pôstnom a adventnom období (marec, december) katolícka cirkev zakazovala svadobné veselie.100 Pri vypočítaní miery sobášnosti v jednotlivých rokoch potrebujeme poznať počet obyvateľov. Údaje o týchto počtoch z cirkevných schematizmov sú však nepresné, skôr orientačné a počty sobášov za jednotlivé roky sú premenlivé, kolíšu najčastejšie medzi 2-7. No napríklad takáto miera v roku 1802 a1847 bola približne 10 ‰.
Úmrtnosť
V sledovanom období rokov 1800-1899 bolo v Borovej pochovaných 1102 ľudí. Najviac ľudí zomrelo v roku 1810 a to 39, najmä kvôli moru, ktorý zachvátil obec. Iba jeden človek zomrel v roku 1883. Vzhľadom na mesiace najviac ľudí zomrelo v septembri (117) a najmenej v júni (54). Od roku 1827 zapisoval farár do matriky pochovaných aj príčinu smrti. V starších záznamom je príčina úmrtia uvedená veľmi zriedka, len pri neobvyklých úmrtiach, ako napríklad v novembri 1804, kedy je ako príčina úmrtia 26-ročnej ženy zapísané duševné blúznenie/psychóza. Zosnulého pochovávali dva dni po úmrtí.
Príčiny úmrtí v rokoch 1827-1899
Podiel v % Druh ochorenia/príčina Najčastejšie choroby/príčiny smrti
30,77 infekčné ochorenia tuberkulóza, kiahne, cholera, hnačka, dyzentéria, týfus
14,22 detská slabosť -
11,03 ochorenia dýchacej sústavy zápal pľúc, astma, kašeľ
8,56 edémy vodnatieľka, opuch
7,69 ochorenia mozgu zápal mozgu, mozgová cievna príhoda
5,81 iné (skupina nezaradených ochorení)
5,22 horúčka -
3,77 staroba -
3,31 parazitické ochorenia črevné hlísty
2,90 kožné ochorenia potničky
2,76 nádorové ochorenia tumor, rakovina
2,32 zápalové ochorenia artritída, angína
1,16 srdcové ochorenia nešpecifikované, infarkt
1,02 ochorenia tráviacej sústavy nešpecifikované
0,58 nehody zavalenie stromom
0,58 náhla smrť -
0,29 duševné poruchy epilepsia
Pri zohľadnení úmrtnosti podľa vekových skupín sme najviac úmrtí v rokoch 1800-1899 zaznamenali v predproduktívnom veku (0-14 rokov) a to celkovo 676, čo predstavuje 61,34 %, v produktívnom veku (15-54 rokov ženy, 15-59 rokov muži) 236 zomretých, teda 21,42 % a v poproduktívnom veku (55 a viac rokov ženy, 60 a viac rokov muži) len 190 zomretých, teda 17,24 % z celkového počtu zomretých.
V rámci dojčenskej úmrtnosti (od mŕtvonarodených po prvý rok života) sme zaznamenali pomerne vysoký počet zomretých a to 337 dojčiat, konkrétne 10 mŕtvonarodených (perinatálna úmrtnosť), 43 zomretých v prvé tri dni života (popôrodná úmrtnosť), 17 zomretých do šiesteho dňa života (skorá úmrtnosť), 86 zomretých do 27 dní života (novorodenecká úmrtnosť) a 181 zomretých od 28 dňa po dovŕšenie jedného roku života (ponovorodenecká úmrtnosť). Najčastejšími príčinami popôrodnej, skorej a novorodeneckej úmrtnosti bola detská slabosť a predčasné narodenie. Pri ponovorodeneckej úmrtnosti boli najčastejšími príčinami kiahne, hnačka, kašeľ a horúčka. Sezónnosť úmrtí dojčiat bola vo väčšine prípadov kolísavá, od 70. rokov 19. storočia s klesajúcou tendenciou.
Počet zomretých detí vo veku od jedného po 14. rok života bol 339, pričom aj túto skupinu rozdeľujeme na vekové skupiny. V období od 1. po 4. rok života zomrelo 232 detí, najčastejšími príčinami smrti boli hnačka, potničky, suchoty a kiahne. Vo veku 5-9 rokov zomrelo 79 detí, najmä na kiahne, hnačku a rôzne ochorenia dýchacej sústavy ako kašeľ, astma a zápal pľúc. Vo veku 10-14 rokov zomrelo 28 detí kvôli najrôznejším chorobám.
Príčiny úmrtí ľudí v produktívnom veku boli najmä vodnatieľka, tuberkulóza, cholera, ochorenia dýchacej sústavy, týfus a rôzne mozgové ochorenia.
V skupine najstarších ľudí v poproduktívnom veku zomrelo na starobu v rokoch 1827-1899 približne 18 % obyvateľov. Najčastejšími príčinami úmrtí boli rôzne formy zápalu pľúc, mozgové cievne príhody, horúčky, vodnatieľka, opuchy či tuberkulóza.
Celková úmrtnosť populácie v Borovej mala v priebehu 19. storočia klesavú tendenciu, ktorú výrazne narušili cholerové epidémie v 30. a 60. rokoch. Pre porovnanie, v rokoch 1800-1809 zomrelo až 161 ľudí a v rokoch 1890-1899 výrazne menší počet – 63 ľudí, čo pochopiteľne súviselo s pomaly sa zvyšujúcou hygienou a zdravotnou starostlivosťou. Miera úmrtnosti, vyjadrovaná tak ako ostatné – pomerom počtu zomretých za jeden rok k 1000 obyvateľom stredného stavu, predstavovala v roku 1802 približne 49 ‰ a v roku 1847 23 ‰.
Sociálne postavenie obyvateľstva
V prvej tretine 19. storočia naďalej platili ustanovenia urbárskej regulácie Márie Terézie a poddanské úpravy Jozefa II. týkajúce sa vzťahov medzi zemepánom a poddanými.102 V tomto období už boli prežitkom a vyžadovali si nutne reformu, ktorá prišla čiastočne až v roku 1836 v podobe tzv. urbárskych zákonov, prijatých na Uhorskom sneme, ktoré zjednodušovali napríklad sťahovanie poddaných. Ak si splnili všetky povinnosti voči zemepánovi, stolici a štátu, mohli sa po predchádzajúcom oznámení slobodne odsťahovať. Týmito zákonmi sa zrušil aj tzv. malý desiatok z včiel, oviec, kozliat a zrušili sa aj naturálne dávky pre panskú kuchyňu a dlhé furmanky trvajúce viac ako dva dni, no namiesto nich bolo potrebné odpracovať dva dni so záprahom. Na Uhorskom sneme v rokoch 1839-1840 bol presadený aj dobrovoľný výkup poddaných na základe dohody medzi oboma stranami. Napriek všetkým ústretovým zákonom zostávali poddaní do roku 1848 len užívateľmi pôdy.
Najväčšiu sociálnu vrstvu v obci Borová tvorili sedliaci, majetnejší poddaní. Za sedliaka podľa urbárskej regulácie Márie Terézie bol považovaný každý, kto mal v držbe najmenej 1/8 usadlosti. Borovskí sedliaci boli nazývaní „štvrtkári“, pretože hospodárili na štvrtinovej usadlosti. V roku 1802 a 1827 žilo v obci 35 a pred rokom 1839 40 takýchto sedliakov. Na porovnanie, v susednej Štefanovej v roku 1827 žilo 33 sedliakov, z ktorých väčšina hospodárila na usadlosti vo veľkosti 3/8, a v Dlhej bolo 49 sedliakov, hospodáriacich na usadlosti vo veľkosti 3/8 a 3/6.104 Regnikolárny súpis z roku 1828 eviduje tiež 35 sedliakov, ktorí hospodárili každý na ôsmych bratislavských mericiach pôdy, čo predstavovalo rozlohu približne 2-2,4 árov.
Najnižšou sociálnou skupinou obyvateľstva boli želiari a podželiari, ktorí nachádzali živobytie v službách u bohatších, prenajímali si u nich pôdu a za prenájom obrábali pôdu u gazdov určený počet dní pri poľnohospodárskych prácach. Želiari užívali malý dom s kúskom pôdy, podželiari bývali v podnájme u bohatších. V roku 1802 žilo v obci deväť želiarov, súpis usadlostí z roku 1827 hovorí o jedenástich želiaroch v obci: Jozef Luknič, Jozef Kopčík, Jozef Gálik, Jozef Mráz, Ján Nemček, Martin Jurišič, Štefan Zruban, Ján Knepelka, Michal Jelačič, Ján Jelemenský a Michal Ferenčák. Na porovnanie v Štefanovej nebýval žiaden želiar, len osem hoštákov, a v susednej Dlhej v roku 1827 žilo 16 hoštákov a dvaja želiari. V roku 1828 podľa regnikolárneho súpisu žilo v obci 10 želiarov a jeden podželiar, ktorý nemal dom ani žiadne hospodárske zvieratá. Želiari domy vlastnili, no nemali žiadny dobytok. V Borovej pred rokom 1839 stálo 12 želiarskych domov, v ktorých bývali so svojimi rodinami Jozef Zruban, Pavol Záhradník, Ján Moravčík, Ján Palkovič, Martin Bobkovič, Štefan Mráz, Jozef Šidlík, Jozef Hájiček, Ján Izakovič, Štefan Beňo, Ján Popovič a Ján Jelemenský.
V Borovej na základe pozemkovej knihy z roku 1846 rozlišujeme okrem sedliakov a želiarov aj urbariálnych poddaných (a to sedliakov i želiarov), ktorí boli držiteľmi urbárskej pôdy, ktorej vlastníkom bol zemepán. Ďalej v obci žili slobodní sedliaci a želiari, užívajúci panskú pôdu mimo urbársky pomer. Parceláciu pôdy medzi jednotlivé skupiny uvádzame v tabuľke č. 3. Sociálne postavenie teda záviselo od množstva pôdy, ktorú obrábali. V roku 1848 bolo zákonom zrušené poddanstvo, ktoré sa však týkalo len urbariálnych poddaných. Tieto urbárske pozemky, ktoré užívali, sa stali ich slobodným vlastníctvom. Boli zrušené aj robotné, naturálne a peňažné dávky, za ktoré bývalým zemepánom štát vyplácal odškodné a to na jednu celú usadlosť podľa jej bonitného zaradenia od 300 do 700 zlatých a za urbárskeho želiara jednotne 50 zlatých. V rovnakej situácii ako pred rokom 1848 zostali neurbariálni poddaní, na ktorých sa nevzťahovalo zrušenie poddanstva a povinností voči zemepánovi. Možnosť vykúpenia im priniesol až zákon z roku 1896.
V priebehu 19. storočia sa po obci potulovalo viacero žobrákov: Jozef Chmelárik, Vencel Leškovský, Michal Vadík, Michal a Mária Horváthovci, Agneša Sýkorová, Ján Lukáč, Ján Kolár, Martin Čech, Katarína Moravčíková, Ján Bulík, Pavol Kopún, Martin a Terézia Palkovičovci a Katarína Tupíková. Väčšina z nich pochádzala z okolia Borovej. Zdržiavala sa tu aj skupina rómskych rodín (Biháriovci, Ferkovičovci, Gažovičovci, Gažovci, Kováčovci, Škrovanovci). Z obce pochádzal aj cigán Matej Sekavý, ktorý bol vojakom a požíval pravdepodobne u obyvateľov obce značnú úctu, keďže na jeho svadbe s Katarínou Gažovou, tiež cigánkou z obce, mu ako svedkovia v januári 1814 boli richtár Štefan Ostríž a kostolník Ján Tomašovič.
V obci žila od polovice storočia zemianska, pôvodom chorvátska rodina Izakovičovcov zo susednej Dlhej. Výsady udelil panovník Ferdinand III. 10. augusta 1562 Jurajovi Izakovičovi z Dlhej a jeho potomkom a príbuzným oboch pohlaví. Juraj Izakovič bol magistrom slobodných umení a vied, filozofie a doktorom teológie. Z tohto rodu pochádzalo viacero významných osobností náboženského života, ako napríklad kňaz Alexej Izakovič (1908-1995), ktorý sa narodil v Borovej. Táto rodina používala predikát de Longavilla a farári pri zápise v matrikách zvýrazňovali, že ide o zemiansku rodinu pridaním slova „nobilis“. V 40. rokoch zrejme istý čas v obci pobudol zeman Vendelín Mirka. Z obce nepochádzal, pravdepodobne sa sem prisťahoval, jeho brat Ján bol učiteľom a organistom v Dlhej.